Je to tak! Posledný zhruba mesiac sa u nás niesol v znamení osláv. Za necelé štyri týždne sme na naše pomery nečakane hýrili – absolvovali sme celkom päť osláv – z toho dve narodeninové detí do 6 rokov, jednu grilovačku u Jurajovho kolegu, ktorý sa sťahuje do Indonézie a dvakrát sme oslavovali koniec moslimského mesačného pôstu ramadánu.
Počas ramadánu majú moslimovia od úsvitu do súmraku predpísané zdržanie sa príjmu potravy, tekutín, vrátane vody(!), sexuálnych pôžitkov a fajčenia. Takto si pripomínajú utrpenie chudobných, posilňujú sebadisciplínu a vieru. Taktiež, postiaci sa majú zvlášť dbať na morálne, nesebecké správanie a odpúšťanie. Od pôstu sú oslobodené niektoré skupiny obyvateľstva, napríklad malé deti, starí a chorí ľudia. Úprimne obdivujem všetkých, ktorí v tomto podnebí dokážu vydržať celý deň bez vody!
Detské oslavy a grilovačky nie sú nič extra neobvyklého, tak napíšem len o Hari Raya, tak sa nazýva veľký sviatok, ktorým sa oficiálne zakončí mesačné postenie. V Singapure, kde žije početná moslimská komunita, je Hari Raya Puasa (rôznymi zdrojmi označovaný Eid al-Fitr) štátnym sviatkom a jeho oslavy tohto roku padli na 15. júna. A ja som sa až prednedávnom dozvedela, že oslavy po skončení ramadánu trvajú, rovnako ako samotný ramadán, celý mesiac. Začína sa oslavovať s najbližsou rodinou a postupne sa po celý mesiac bližší a vzdialenejší príbuzní a známi navštevujú a navzájom sa hostia.
Na Hari Raya Open House sme dostali pozvánku od Rizy, maminky Vikinkinej a Vilkovej spolužiačky Zary, ktorá pred pár mesiacmi veľkolepo oslávila svoje piate narodeniny v akvaparku. Riza je veľký extrovert a miluje spoločnosť a pozvala nás aj preto, aby sme na vlastnej koži zažili kus jej kultúry a zvykov. Ja som si (samozrejme!) svedomite naštudovala, čo sa patrí a čo sa nepatrí robiť na moslimských oslavách – múdre zdroje pochopiteľne poradili decentný odev, drobný dar v podobe občerstvenia a hlavne nenosiť alkohol. Rozhodla som sa teda, že upečiem tortu a pre istotu som so svojím plánom som oboznámila aj Rizu. Tá sa len chytila za hlavu, že jedla tam bude kopa, tak nič na jedenie žiadnom prípade netreba. Radšej máme priniesť obálky s pár dolármi pre deti (je to podobný zvyk, ako sa deti obdarúvajú obálkami na čínsky nový rok) a dospelých vraj poteší fľaška vína. No problem. Dala som vediať aj Gabby, jedinej ďalšej pozvanej osobe, ktorú osobne poznám. Tá nič nehovorila, ale ráno pred párty mi od nej prišla správa zhruba v tomto znení: “Ja viem, že ma do toho nič nie je, ale musím ti to napísať. Vieš, ja si myslím, že nosiť alkohol na moslimskú oslavu vôbec nie je vhodné. To len, aby ste sa vyhli prípadnému trapasu.” Tak sme si vysvetlili, že víno som kúpila na odporúčanie samotnej hostiteľky a Gabby sklesle skonštatovala, že sa aj ona mohla radšej spýtať, vykašlať sa na pečenie koláča (ktorý bol vynikajúci!) a mala radšej kúpiť fľašu :D. Ale inak naozaj platí, že v klasickej moslimskej domácnosti alkoholické nápoje svoje miesto nemajú.
Párty pre nás bola ohromným zážitkom. Celá akcia mala trvať od pol jednej zhruba do siedmej do večera. My sme dorazili niekedy po druhej, keď doma boli len domáci a prvá návštevníčka Gabby so synčekom. Povinne a veľmi radi sme ochutnali vzorky malajských domácich pochúťok aj objednaného občerstvenia z indickej reštaurácie, deti neustále pobiehali medzi detskou izbou plnou hračiek a stolíkom plným sladkostí, hrali sa a my sme sa v kľude rozprávali.
Dozvedeli sme sa napríklad, že za časť peňazí, ktoré deti dostanú, sa im vždy kúpi nejaký darček a zvyšok spolu s deťmi odnesú do banky, aby ich učili sporiť. Na margo peňazí – vraj ešte stále, hoci čoraz častejšie len symbolicky, musí ženích nevestu od jej rodičov vykúpiť. Aj symbolické čiastky sa pohybujú v rádoch tisícov, často desaťtisícov dolárov, takže rodičia chlapcov sa majú čo obracať, ak chcú do rodiny dobré a drahé nevesty.
No, ani nevieme, ako čas plynul, keď “to” okolo pol štvrtej vypuklo… Dorazila prvá várka Riziných početných sesterníc a bratrancov s rodinami. Bolo ich tak 10 dospelých a rovnaký počet detí. Všetci sa tradične zvítali, vybozkávali, vyobjímali, odovzdali obálky, najedli sa, napili, porozprávali, pofotili selfiečka, zapózovali Jurajovi a zasa uvoľnili miesto ďalším. Krátko po nich prišla ďalšia, o trochu väčšia vlna návštevníkov a my sme sa krátko nato dvihli na odchod, lebo nás čakala ďalšia párty. Pri výťahu sme sa zrazili so menšou skupinkou návštevníkov a ďalších zo dvadsať ľudí postupne vyskakovalo z taxíkov, kým sme my čakali na ten náš. O najväčšiu akciu sme rozhodne prišli, ale to vôbec nevadí!
Naša účasť na druhej Hari Raya párty bola totálne neplánovaná, ale neplánované akcie bývajú vždy dobré! Náš malý sused v nedeľu oslavoval piate narodeniny v spoločenskej miestnosti u nás v rezidencii. Vo vedľajšej miestnosti sa tiež čosi dialo, čomu som nevenovala pozornosť. Až kým mi Juraj na odchode z detskej párty neoznámil, že vedľa oslavuje Hari Rayu rodina jedného chlapíka z nášho domu, s ktorým sa párkrát stretol vo výťahu a pokecali si. No a ten ho zazrel a rovno nás celú rodinu zavolal, nech sa na chvíľu zastavíme. Tak sme sa zastavili! Ochutnali sme ďalšie malajské dobroty, zoznámili sme sa s početnou rodinou, a kým deti tancovali na živú hudbu, odviedol si nás hostiteľ Ed s manželkou bokom, aby sme sa mohli aspoň chvíľu v kľude porozprávať. A ten rozhovor bol vlastne to najlepšie z celej párty. Ed je na pohľad sympatický a spokojný chlapík s troma dcérami a vlastným tuition centrom v blízkom okolí, ktoré ho veľmi slušne uživí (asi každý, kto v Singapure robí doučovania akéhokoľvek druhu, ten biedu rozhodne netrie). Napriek tomu tu nie je spokojný. Chcel by žiť niekde, kde bude mať viac kľudu a kde životné tempo bude menej vražedné. Na to, že sme sa poznali doslova pár minút, sme viedli veľmi otvorený rozhovor, v ktorom vôbec nešlo o to, hľadať výhody a nevýhody života v Singapure. Prekvapila ma jeho úprimnosť, otvorenosť, ľahkosť a hĺbka zároveň.
Ja som si o sebe vždy myslela, že sa neviem rozprávať s ľuďmi. Vždy som sa obávala niekoho osloviť – čo keď mu to bude nepríjemné, zakoktám sa, poviem niečo nevhodného, alebo nebudem vedieť, čo povedať… akékoľvek stretnutie s cudzím človekom, s novým prostredím, vlastne akékoľvek, čo i len najmenšie, vystúpenie z komfortnej zóny, bolo pre mňa neuveriteľne stresujúce. Strašne som riešila, čo si o mne ľudia pomyslia, ako ma budú hodnotiť, čo o mne povedia iným ľuďom. Že sa vlastne reťazovou reakciou všetci obyvatelia planéty postupne dozvedia, že som úplne mimo a mali by sa mi vo vlastnom záujme na kilometre vyhýbať :D.
Som vďačná za to, že toto je preč. Už sa nebojím rozprávať s ľuďmi, ktorí sú v mojich očiach lepší než ja, sú šťastnejší, zarábajú viac peňazí, majú väčší byt, sú krajší, majú menšie brucho, rovnejšie nohy, lepší účes alebo modernejšie oblečenie. Nehodnotím ich a nečakám na ich hodnotenie. Dôležité je pre mňa to, že ja som spokojná, šťastná a vďačná za všetko to, čo mám bez ohľadu na to, že svet je určite plný ľudí, ktorí sú v niečom lepší než ja. Toto uvedomenie mi pomáha žiť spokojnejší a vyrovnanejší život. Jeho súčasťou je aj to, že nemám stiahnutý žalúdok, keď mám napríklad prísť na párty, kde nikoho nepoznám. Nestresujem sa tým, že sa nutne musím s niekým rozprávať a že sa musím ľuďom zapáčiť. Kľudne tam len tak stojím a dívam sa. A viem, že ľudia sa chcú rozprávať, keď cítia úprimný záujem. Keď to, že sa pri mne niekto pristaví a niečo sa spýta, neberiem len ako snahu o spoločenskú konverzáciu, ale ako prejav úprimného záujmu. A ja úprimne odpovedám a dostanem rovnako otvorené odpovede na moje otázky. Proste sa to samé odvíja ako film. Pár minútový rozhovor na večierku, na ktorý sme vlastne ani nemali ísť, bol vlastne veľmi silným zážitkom a uvedomením.
Som vďačná za ten mega pokrok, ktorý som v priebehu niekoľkých rokov spravila. Taktiež som vďačná za všetky tie oslavy, ktoré nám umožnili nakuknúť do zvyklostí a súkromia ľudí, s ktorými sa tu stretávame.
A konečne zverejňujem tento článok, lebo inak budem musieť čakať do budúceho ramadánu!