Odkedy som si úzkostlivo prestala chrániť čas vyhradený pre seba, je mi o poznanie lepšie. Čas pre seba má pre mňa cenu zlata a nie je ho nikdy dosť. Dnes už občas za čas pre seba považujem dokonca aj žehlenie či varenie, keď mám práve náladu sa týmto činnostiam venovať. Vtedy ma bavia a nie sú pre mňa len jednou z povinností, ktoré treba odškrtnúť zo siahodlhého zoznamu.
Všímam si svoje deti a to, ako sa vyvíja a mení ich správanie. Vnímam, ako vo vlnách začínajú byť nespokojné, podráždené, ničím im nie je možné vyhovieť. A prišla som na to, že dostať ich z tohto začarovaného kruhu ufňukanosti a podráždenosti je easy peasy. Fakt jednoduché. Stačí im raz za čas ponúknuť, že nemusia ísť do škôlky a školy (áno, podporujem občasné blicovanie, aj moja mama to s láskou robila) a dopoludnie, keď sú ostatní dvaja súrodenci preč, trávime spolu a som tu len pre nich a venujem sa im presne tak, ako to práve potrebujú.
Kým som to pochopila, musela som popracovať na sebe a zistila som, že:
– v prvom rade som potrebovala odhodiť strach, že keď im raz povolím zostať doma, už ich do inštitúcie nedostanem ani párom volov,
– som prestala ten čas strávený s nimi vnímať ako moju obetu, ako čosi, čoho sa ja kvôli nim zriekam a robím nejakú službu nad rámec zmluvy, za ktorú by mali byť mega vďační,
– treba odhodiť predstavu, že deti budú chcieť robiť niečo extravagantného, čo nikdy nezažili, nech to voľno naozaj stojí za to,
– sa stačí nastaviť na to, že s tým dieťaťom, ktoré práve zostalo na pár chvíľ doma, si to parádne užijeme.
Aj si to užívame. Uvedomila som si, že po takomto pol dni som aj ja plná energie, radosti, nadšenia a ten že spoločný čas mi robí rovnako dobre ako deťom. A nie, ani náhodou nerobia potom každý den scény, že do škôlky nejdú a chcú zostať doma. Nikoho z nich to ani nenapadlo. Zasa sa ozvú, keď cítia, že potrebujú voľno, alebo ja im ponúknem, aby zostali doma, keď sa mi zdá, že je tá správna chvíľa. Naposledy boli doma pred zhruba dvoma týždňami a predtým skoro pred dvoma mesiacmi.
Vilko
Ako prvý zostal niekedy na jeseň doma Vilko. Jeho voľnu predchádzala veľká hádka s Vikinkou, ale nakoniec si to dojednali úplne sami.
Nakupujem väčšinou bez detí. Je to pre mňa príjemnejšie, ich nakupovanie nebaví a mňa nebaví nakupovanie s nimi. V deň Vilkovho voľna som potrebovala urobiť menší nákup a Vildo súhlasil, že pôjde so mnou, ak môže celý nákup sám pípať pri samoobslužnej pokladni. Taktiež by rád kúpil niečo sebe aj ségram. Vybral si dve balenia prepeličích vajíčok, riasy a pre každého jedno kinderko. Po návrate z nákupu sme sa asi hodinu hrali v bazéne. On mi z brehu hádzal autíčka do vody a ja som ich nonstop lovila zo dna bazéna :D. Dobrý tréning! Potom ma nechal vylihovať na lehátku a on si nazbieral spod stromov opadané konáre a hral sa, že vysáva. Vilko rád varí, takže mi nadšene pomohol s prípravou obeda – ošúpal a nakrájal uvarené vajíčka do omáčky, ktorú všetci traja milujú a ktorú som ja ako dieťa z duše nenávidela. Chlapček bol so svojím voľnom veľmi spokojný a navyše mal radosť, že dievčatám chutil obed, ktorý vlastnoručne navaril.
Vikinka
Dievčatám trebalo kúpiť nové spodné prádlo a Vikinka mi veľkoryso navrhla, že môžem ísť nakupovať s ňou. Miškine jediné požiadavky boli, aby nohavičky nemali žiadne obrázky princezien a zvieratiek, inak jej bolo srdečne jedno, čo vyberieme. Deň vo Vikinkinej réžii sme strávili takto: už o pol deviatej ráno sme sa kúpali v bazéne a vyhrievali na slniečku. Doma sme sa osprchovali, skrášlili, Viki si namaľovala oči šedými tieňmi, obom nám vybrala dostatočne reprezentatívne šaty a do H&M sme dorazili hneď, ako o desiatej otvorili. Vikinka výberu svojich nohavičiek venovala náležitú pozornosť a dostatok času (našťastie toho na výber veľa nemali) a vybrala si gaťky so zajačikmi, srnkami, psíčkami a mačičkami. Pre Mišku sme našli konzervatívnejšie modely bez nažehľovačiek :D. Plávanie aj nakupovanie nás úplne vyčerpalo, takže sme sa museli občerstviť kávou a zákuskom v kaviarni. Doma som ešte stihla navariť rýchly obed, kým sa Viki sama hrala a čistila umývadlá.
Miška
Miška veľmi rada tvorí. Stále vymýšľa kadejaké vynálezy, kreslí, maľuje, skladá, strihá. V skrini už jej nejaký čas viseli staršie šaty, ktoré jej boli krátke a ktoré odmietala posunúť Viki, lebo si z nich chcela vyrobiť sukňu so strapcami. Ráno zo šiat odstrihla sukňu a strapce a odovzdala mi ich, aby som projekt dokončila. Kým som na sukňu krvopotne ručne prišívala strapce, sedela pri mne a kreslila si. Po čase, ktorý sa mne zdal byť chvíľou a jej zjavne nie, ju moje pomalé šitie prestalo baviť a vyzvala ma na súboj v piškvorkách. Hrali sme asi hodinu, na striedačku sme vyhrávali a prehrávali. Bez nútenia prečítala kúsok knížky a prebrali sme časť nového učiva z češtiny. Pešo cez park sme zašli vrátiť knihy do knižnice a vyzdvihli súrodencov zo škôlky. Veľkú časť času, ktorý sme trávili doma, si robila svoje veci, len sa občas pozrela, či som tam, prehodili sme pár viet a zasa sme robili každá to svoje…
Vybavujem si všetky tie momenty, keď mi nadšená Vikinka na eskalátore naradostene mačkala ruku, že toto je jej najlepší deň v živote, keď Vilko sústredene krájal a kuchtil, alebo keď sa Miška pri čítaní niekoľkokrát pozastavila nad tým, aký je tam kľud a aké to je príjemné, keď jej do izby každé dve minúty niekto nevletí. Toľko mi toho porozprávali a toľko zaujímavých vecí som sa od nich dozvedela. Dokonca aj od Vilka, ktorý sa nechce rozprávať skoro nikdy.
Mohli by ste si povedať, že to som teda pekná matka, ktorá svoje deti de facto zanedbáva a nedopraje im žiadne poriadne zážitky, keď ich aj obyčajný nákup v obchode dokáže takto nadchnúť. Ja to vnímam tak, že deti vedia byť “tu a teraz” oveľa viac než my, vedia sa sústrediť na to, čo práve robia a čoho sú práve v tom momente súčasťou, dokážu si tak neskutočne užiť tie okamihy, keď im je dobre. A keď im je dobre práve teraz, tak to teraz s ničím iným neporovnávajú. So žiadnymi výletmi, dovolenkami, darčekmi, s ničím. A sú vďační za také zdanlivé samozrejmosti – keď môžu sedieť mame na kolenách v autobuse a nemusia predtým dve zastávky vyjednávať s bratom. Keď sa môžu držať mamy za ruku a nečaká tam na tú ruku v rade nikto iný. Keď rozprávajú a nikto im neskáče do reči, lebo práve vtedy chce tiež strasne dôležitého povedať. Užívajú si takéto drobnosti a nič viac nepotrebujú. A ja vlastne tiež nie. Po takomto spoločnom bytí sme všetci krásne naladení, je nám zasa spolu dobre a aj tí protivní súrodenci sú dočasne nejakí lepší :D.
Tak nabudúce, keď sa mi zasa bude zdať, že sú neznesiteľní, si ich možno zasa nechám doma. Alebo možno utečiem niekam, kde budem aspoň chvíľu sama.