Naše dvojičky Vikinka a Vilko pred mesiacom oslávili svoje šieste narodeniny. Na niekoľko etáp, najprv o deň skôr v škôlke, potom symbolicky na Taiwane a ešte raz poriadne, s kamošmi a tortami o dva týždne neskôr.
S ich narodením je spojená jedna veselá historka, na ktorú som si prednedávnom po veľmi dlhej dobe spomenula. V nemocnici u Apolináře som na ich narodenie vyčkávala celých osem týždňov a milý Juraj za mnou takmer každý deň chodil a na telefonáty reagoval v nanosekundách. Na všetky telefonáty okrem posledných desiatich. Tých posledných 10 sa uskutočnilo krátko po polnoci dňa piateho septembra 2013 chvíľu potom, ako mi praskla plodová voda a ja som ignorovala nariadenie doktora, aby som najprv volala sestričkám, ktoré zavolajú jemu a až potom dávala vedieť všetkým ostatným. Volala som Jurajovi, nedvíhal. Volala som mu znova, nedvíhal. A takto desaťkrát. Až potom som obvolala kolečko sestričky, doktor a pritom, ako mi spolubývajúca balila tašku, mi bežalo hlavou, ako to urobiť, aby sa pravdepodobne tvrdo spiaci Juraj dostavil k pôrodu svojich detí. Ako jediné riešenie mi napadlo toto: zavolať kamoške Lajke, čerstvej matke niekoľkomesačného dieťaťa, ktorá mala mať v ten večer vychádzku so svojím partnerom a ja som predpokladala, že po polnoci bude ešte kdesi piť ako za mladých čias (nepravdepodobné) alebo po návrate kojiť (to skôr) upadajúc každých pár sekúnd do polokómy. Lajka môj telefonát ignorovala rovnako ako Juraj. Ani neviem, pri akej príležitosti som získala telefónne číslo jej partnera eM, ktorého som vtedy osobne tuším ani nepoznala. Zdvihol rozospatý mužský hlas a ja som nelenila: ” Ahoj eM, my sa nepoznáme, ja som kamoška tvojej ženy, ktorá mi nedvíha telefón. Rovnako ako môj muž, ktorému sa snažím dovolať, že práve idem rodiť. Potrebujem, aby si teraz vyštartoval k nám domov a oprel sa dole o zvonček a zvonil tak dlho, až kým Juraj nevylezie z domu a ty sa na vlastné oči nepresvedčíš, že odišiel do pôrodnice.” Kým prekvapený eM stihol čokoľvek povedať, zložila som, lebo ma práve prišla sestrička naložiť na vozík a odviezť na sálu. Zostalo mi len dúfať, že eM nevyhodnotí môj telefonát ako výplod chorej mysle nejakej neznámej vyšinutej ženskej či trailer prichádzajúceho sna.
Ako som neskôr zistila, eM zobudil spiacu Lajku, overil si moju identitu, zistil našu adresu a vyrazil na nočnú misiu. Odolal pozvánke od rozospatého a nechápavého nastávajúceho trojotca na kávu a drink, ktorý si polhodinové vyzváňanie od cudzieho týpka vysvetlil ako pokus o neplánovanú párty. Misia skončila úspešne – otec dorazil do pôrodnice práve v čase, keď z môjho rozpáraného brucha postupne vytiahli dve deti označené Á a Bé.
Tak nejak som očakávala, že druhé dieťa nepotrebuje toľko pozornosti ako to prvorodené, ktoré, chúďatko, práve nadobro prišlo o svoje výsadné postavenie v rodine. O to viac, keď sú tie deti rovno dve – majú to predsa v sebe geneticky zakódované, že im musí stačiť málo a že sa stále musia minimálne s jedným ďalším človekom o niečo deliť. Občas akoby som si sedela na vedení. Nechápala som, že Vikinka a Vilko tej pozornosti potrebujú presne toľko ako ich staršia ségra. Že aj oni potrebujú čas osamote len so mnou alebo s Jurajom a že čas osamote neznamená čas strávený v spoločnosti svojho dvojčaťa. Snáď mi odpustíte, zlatíčka, že aj tento článok píšem vám obom naraz.
Vikinečka moja zlatá, ty si strávila toľko dní, týždňov a mesiacov so zvesenými kútikmi úst a zachmúrenou tvárou, frustrovane vysielajúc do svojho okolia len ťažko splniteľné požiadavky. Požiadavky si nám posielala vo forme kriku a obvinení, čo kto mal spraviť a nespravil, alebo sa len zlostila a my sme mali uhádnuť, čo sa deje a vyriešiť to. Málo si sa smiala a pohladkať či pritúliť sme ťa mohli len vtedy, keď si nám udelila povolenie, aj vtedy sa mi zdalo, že si tak robila s najväčším sebazaprením. Ja som strávila hodiny premýšľaním, prečo máme dieťa, ktoré je vkuse kvôli niečomu naštvané a analyzovaním toho, čo my robíme zle, čo ty robíš zle, čo je zle a ako by to šlo urobiť lepšie. Ako ťa zmeniť, aby si bola spokojnejšia a aby som aj ja bola spokojnejšia. Až pomaličky, postupne mi došlo, že sa od tvojej nespokojnosti môžem odosobniť, a tým tebe aj sebe pomôcť. Že ti najviac pomôžem tým, že sa nenechám stiahnuť za tebou do tvojej nepohody, ale naopak, keď ti podám ruku a vytiahnem ťa z nej von. Že ti pomôžem tým, že prestanem vymýšľať, ako ťa zmeniť, ale nechám ťa byť takou, aká si a budem pri tebe vždy, keď to budeš potrebovať. Že ťa prijmem presne takú, aká si, úplne bez výhrad… A to bolo ono. Nechcieť, aby si bola iná. Za tých šesť rokov sa toho medzi nami veľa zmenilo. Cítim, že sme si spoločnými silami vytvorili puto, ktoré je pevné a láskyplné a veselé. A ty si spokojné a vyrovnané dieťatko, ktoré sa učí prijímať samu seba presne takú, aká si. Lebo si presne taká, aká máš byť.
Obdivujem ťa za to, ako si vieš stáť za svojím a nenecháš sa vmanipulovať do vecí, ktoré nechceš robiť. A my už dávno vieme, že nemá zmysel tlačiť na pílu. Plávať si sa naučila vtedy, keď si sa rozhodla, že je čas. Aj jazdiť na bicykli. Aj všetko ostatné. Jediné, čo potrebuješ od nás je, aby sme ti dopriali dostatok trpezlivosti a času. A aby sme ti občas pomohli vykročiť von, keď sa ti samej nedarí vymotať sa z vlastnej nespokojnosti.
Si veľmi spravodlivé a zásadové dievčatko, citlivo vnímaš seba aj svet a ľudí okolo. Si detailistka a len veľmi ťažko znášaš, keď urobíš chybu. K chybám iným si oveľa zhovievavejšia než k tým vlastným, ale vidím ako ich čoraz viac berieš ako súčasť svojho pokroku a rastu a nie ako zlyhanie a ako ťa čoraz menej stresujú.
Fascinuje ma, že si odmalička vieš urobiť dokonalý mejkap a fakt nechápem, po kom si túto schopnosť zdedila, či kde si sa to naučila. Odo mňa určite nie. Napadáš ma jedine ty, Nika :D. Okrem kreslenia na tvár vieš úžasne kresliť a maľovať aj na papier a za tvojimi kresbičkami sa vždy odvíja nejaký neuveriteľný príbeh.
Som vďačná za to, ako si sa naučila postupne vyjadrovať svoje potreby inak než krikom a výčitkami a naučila si sa prejavovať nám lásku. Dostávaš ma do kolien, keď ma zaťaháš za ruku a po písmenkách zaševelíš: “M-a-m-a-j-a-ť-a-m-i-l-u-j-e-m-n-a-v-ž-d-y,” a potom sa hanblivo podívaš bokom a necháš sa objať. Ja si tak užívam, keď ťa môžem viesť za tú tvoju mini ručičku, ktorá je aspoň o dve čísla menšia od tej bráškovej. A stále nosím korálkový náramok, ktorý si pre mňa pred vyše rokom vyrobila a uviazala si mi ho na ruku s tým, že mi ho dávaš z lásky a ja ho musím nosiť až do smrti. Je to ten najskvostnejší šperk, ktorý vlastním.
Už sa teším na tvoj obrovský dom s veľkou záhradou, v ktorom budeš vychovávať svoje dvojičky – dievčatko a chlapčeka. Láskavo si mi dovolila, že ti s nimi môžem pomáhať. Len ťa vopred informujem, že spávať v jednej izbe s nimi ani náhodou nebudem, ja už som si svoje odkrútila. Budeš tam chovať prasiatka a budeš mať tehotnú mačku a plno ďalších zvierat, väčšinou tiež tehotných. A keď ti zvýši čas, budeš ešte piecť torty do Miškinej cukrárne.
Som neskutočne šťastná, že ťa máme, Vikinka moja zlatá.
Vilko, ty keď sa postavíš vedľa Viki, vyzeráš ako jej starší brat, si o pekných pár čísel vyšší a o pár kil ťažší. Všade, kde sa objavíš, je ťa hneď plno – tvoj smiech je počuť aj cez štvoro zavretých dverí a my sa často smejeme len na tom, ako sa rehníš. V nových situáciách si až neuveriteľne hanblivý, ale akonáhle sa rozkukáš, už ťa nikto a nič nezastaví. Kamarátov si získavaš svojou bezprostrednosťou a veselosťou a v škôlke sú do teba zamilované aspoň tri spolužiačky. Si živel. Divoký, rýchly, nespútaný. Ale zároveň prítulný, citlivý a láskavý. Miluješ fyzický kontakt a lásku si nechávaš vyznávať okrem iného aj neustálym pošťuchovaním, šteklením a “bojovačkami” v našej posteli. A rovnako rád sa hráš s dievčatami na malé opustené mačiatka.
Si neustále v pohybe! Nonstop skáčeš, lietaš, jazdíš na kolobežke alebo bicykli, vo vode si ako doma, v badmintone ma nabiješ aj so zavretými očami. Od rána do večera by si mohol hrať naháňačku a na schovku.
Už teraz si ten najlepší “kufár” – krájač uhoriek, rozbíjač vajíčok a pomocník pri pečení koláčov. Na rozdiel od dievčat miluješ sladkosti. Za keksík alebo kúsok čokolády si ochotný dať čokoľvek. Ségry to vedia a bez výčitiek ti za desiatky dolárov predávajú tie svoje, ktoré sa im celé týždne nedotknuté povaľujú v skrinke.
Aj ty si nedávno prehlásil, že s dievčatami ideš do projektu Miškinej kaviarne. Sám si im ponúkol, že vyrobíš stoličky a budeš pán opravár, ktorý bude vedieť opraviť úplne všetko. Mám hroznú radosť, že si teraz viete predstaviť, že v dospelosti budete spolu bývať v obrovskom dome a pracovať v spoločnej kaviarni. Som rada, že na dôchodku budem mať zmysluplnú aktivitu, keďže už som zopár funkcií vyfasovala aj ja.
V Singapure je väčšinu času šialene teplo. Ty napriek tomu, že z teba prúdom tečie pot, najradšej nosíš tepláky, mikinu a ponožky. A to už ani nehovorím o tom, že si každý večer aspoň dvakrát prezlečieš pyžamo, pričom za pyžamo považuješ akýkoľvek odev, ktorý si práve vytiahol zo šuflíka. A to staré bezstarostne šmaríš na zem k tým ostatným, ktoré si mal polhodinu na sebe.
Si to práve ty, vďaka komu sú v našej rodine už niekoľko rokov na dennom poriadku fekálne témy v najrôznejších obmenách a ja len dúfam, že raz príde deň, keď tomu nastane koniec :D.
“Ja nie som žiadny Vilo! Ja som Vilíček!” Neviem si predstaviť, ako by vyzeral náš život bez teba, Vilíček!
Vy dvaja ste presne tie správne dieliky do puzzle našej rodiny. Za tých krátkych šesť rokov som sa toho od vás toľko naučila! Pomáhate mi mať viac porozumenia pre druhých a zároveň byť láskavejšou a zhovievavejšou aj k sebe samej. Učíte ma byť viac tu a teraz, viac cítiť a menej rozmýsľať, viac dávať a aj prijímať. S každým objatím, ktoré vám dávam, akoby som objímala aj samu seba a prijímala sa presne taká, aká som.