Z každého rožku trošku

Týchto prvých pár týždňov sme tu chodili s vytreštenými očami (občas doslova) a vstrebávali ako špongie všetko, čo sa okolo nás mihlo, alebo okolo čoho sme sa mihli my.

Ľudia
Na prvý pohľad to vyzerá, že si tu bez problémov nažívajú vedľa seba ľudia rôznych rás, národností a vierovyznaní. Podľa internetových zdrojov je väčšina obyvateľstva čínskeho pôvodu (zhruba tri štvrtiny), za nimi nasledujú Malajzijčania a Indovia. Okrem nich je tu dosť Austrálčanov, Filipíncov, Kórejcov, Európanov a ďalších. Moslimský hidžáb nikoho nepohoršuje ani neudivuje, rovnako ako bindi medzi obočím indických žien či ich tradičné šaty. Nám sa páčia. Čo páčia, nás fascinujú. Z Prahy sme zvyknutí na pestrosť, ale tu tá rôznorodosť dosahuje úplne iný level. Ešte sa ani jedna dáma neurazila, keď ju naše deti doslova hltali pohľadom, ako si na toalete upravuje šatku. Väčšinou to prebieha takto: deti pozerajú, ja sa dotyčnej prihovorím a vysvetlím, že pochádzame z krajiny, kde moslimov až tak bežne nestretávame a deti zaujíma, ako si viažu šatky tak, že sa im nešmýkajú z hlavy. Dotyčnú dámu zväčša pobavíme, vymeníme si pár viet, sem tam sa niečo zaujímavého dozvieme, uspokojíme zvedavosť a odchádzame zo záchoda spokojní.

Na prvý dojem pôsobia ľudia odmeranejšie než u nás. Nech mi nikto nehovorí, že naše predavačky sú nezdvorilé a nezdravia. Tu predavačky ledva dvihnú hlavu a namiesto pozdravu len vybafnú: “Yes?” Taktiež napríklad nie je zvykom zdraviť cudzích ľudí ani napríklad vo výťahu. Také to naše – keď niekam prídem, tak sa patrí pozdraviť, sa tu nenosí. My zdravíme. Niektorí sú príjemne prekvapení, iní odvrátia zrak. Aby som miestnym nekrivdila – väčšina z nich ostatným za každých okolností pridrží dvere či bránu. Ešte sa mi nestalo, že by mi niekto zavrel dvere pred nosom. A vodiči autobusov čakajú, keď vás vidia dobiehať… Takže tá milosť či nemilosť je relatívna. Tu je normálne trochu iné správanie než u nás. Prekvapene zisťujem, že okrem našich detí ľudí nefotím…

Podaktorí si stále radi užívajú offline život…

 

 

Helper – pomocníčka v domácnosti
Pre veľkú časť obyvateľov Singarupu je pomocníčka v domácnosti absolútne nevyhnutná a rodina by bez nej nevedela fungovať. Pracuje sa tu od nevidím do nevidím a keď k tomu prirátate cestovanie, tak ľudia sa domov chodia len vyspať. Pomocníčky v domácnosti sa im starajú o všetko – vodia a vyzdvihujú deti zo škôlky či školy, vodia ich na krúžky, nakupujú, varia, upratujú. S deťmi trávia cez pracovný týždeň viac času než ich rodičia.
Helperky väčšinou bývajú a stravujú sa u rodiny, ale poznám aj rodiny, ktoré svojej helperke platia podnájom v nejakom zdieľanom byte a ona k nim len dochádza. Rodina je zamestnávateľom a je zodpovedná za to, že platí helperke mzdu, odvádza dane a platí jej zdravotné poistenie. Helperky pochádzajú z okolitých krajín, najčastejšie z Filipín, Indonézie, Indie a Myanmaru a sú to mladé dievčatá aj staršie panie s odrastenými vlastnými deťmi. Často nechávajú svoje vlastné malé deti doma, aby tu mohli zarábať a finančne podporovať rodinu. Mnohé z nich sa stávajú ďalším členom rodiny, ktorého má rodina rada a dôveruje mu. V iných rodinách je to práve naopak… Rodiny si helperky vyberajú podľa svojho rozpočtu, vierovyznania a iks ďalších kritérií. Helperky z Filipín sú najviac vyhľadávané a najdrahšie, vedia najlepšie po anglicky a sú kresťanky. Lacnejšie sú Indonézanky a kto má hlboko do vrecka, má helperku z Myanmaru či z Indie. To teraz samozrejme veľmi zjednodušujem.
Deti z nášho okolia vídam hlavne v spoločnosti helperiek a vždy som neskutočne vďačná za to, že som od svojich detí krátko po narodení nemusela utekať do práce a že si môžeme dovoliť, aby som s nimi bola aj teraz.

Doprava
Tá je tu špičková. Tým, že bývame tak trochu pánu Bohu za chrbtom, máme miestnu MHD celkom slušne otestovanú – vozíme sa pravidelne autobusmi aj metrom. A jazdí sa vľavo, takže ma doteraz občas prekvapí, že autobus príde z opačnej strany, než čakám…
Cestovné v MHD je cenovo dostupné. Základný lístok stojí 0,77 SGD a platí na prvých 3,2 km. Za každý ďalší kilometer sa pripláca – prvých pár kilometrov stojí každý jeden kilometer 0,1 SGD, cena za ďalšie sa znižuje. Pri jednej ceste môžete maximálne 5x prestúpiť a doba na jeden prestup je myslím až 45 minút. A stále budete platiť jedno cestovné.

Disciplína na bus interchange – všetci čakajú vo svojom rade, tu sa nepredbieha

Papierové lístky som nikde nevidela. Ľudia najčastejšie využívajú predplatenú EZ-Link kartu, ktorá sa dá kúpiť za 12 SGD, z toho 5 dolárov je hodnota karty a 7 dolárov kredit. Karta sa dá jednoducho dobiť na každej stanici metra. Túto použijete pri vstupe i výstupe z každého dopravného prostriedku a vždy sa vám odráta časť kreditu podľa najazdených kilometrov. Deti do 7 rokov jazdia zdarma, ale každé dieťa nad 90 cm musí mať vlastnú smart kartu a označuje ju rovnako ako dospelí. Naši potomkovia sú nadšení vlastníci kariet, nosia ich zavesené na šnúrke na krku ako všetky ostatné deti a pípanie zatiaľ veľmi prežívajú.
Autobusy majú zastávky doslova na každom rohu  a zastávky sú označené podľa blokov, pri ktorých stoja. Cestovanie busom je pre nás trošku záludné v tom, že všetky zastávky sú znamenie. Odpočítať si počet zastávok a spoliehať sa, že napríklad na piatej vystupujem, sa nemusí vyplatiť. Istejšie je mať vkuse zapnuté google mapy a sledovať, či sa blížim k cieľu 🙂
Metro alias MRT (Mass Rapid Transit) má 6 liniek. My bývame na konečnej jednej z nich – East West Line. Každá linka je nekonečne dlhá, dostať sa od nás do centra trvá zhruba hodinu, a to je zhruba na polceste po poslednú, 33. stanicu. Celková dĺžka jazdy z konečnej na konečnú je podľa cestovného poriadku 79 minút.

Časť Miškinej fotoreportáže o osvete v metre
Bicykle – v Singapure to bicyklovaním žije  a aj my s Jurajom využívame bike-sharingovú službu Mobike. Bike-sharingov je tu niekoľko – najznámejšie sú oBike, Mobike a ofo a ich použitie je jednoduché. Stiahnete si aplikáciu do telefónu, zaplatíte depozit a môžete bicyklovať za poplatok za každých 15 či 30 minút jazdy. U Mobike je to myslím 30 minút za 50 centov. My sme vystihli akciu a jazdíme polroka zadarmo. Cez aplikáciu si nájdem najbližší bicykel (tie sú väčšinou zaparkované či pohodené kade tade po meste), naskenujem QR kód a tým bicykel odomknem, odveziem sa, kam potrebujem, zasa ho zaparkujem, zamknem a viac sa nestarám.

Deťom sme zakúpili bicykle – Vilko sa naučil jazdiť za polhodinku a je z neho bicyklový závislák, Vikinka už má tiež bicyklovanie skoro zmáknuté a Miška jazdí ako profík. Povedala by som, že sebaistejšie než ja :). Myslím, že je to otázkou pár týždňov, keď budeme schopní podnikať kratšie cyklovýlety.

Vyhradených parkovísk zatiaľ veľa nie je a ľudia bicykle pohadzujú kade tade

Taxík, Uber, Grab
Medzi tradičnou taxislužbou, Uberom a Grabom nie je v cene takmer žiadny rozdiel. Jediná výhoda online služieb je, že si ich hocikam môžem objednať cez aplikáciu. A nevýhoda? Stalo sa nám, že nás šofér Uber odmietol vziať s pasažiermi do 130 cm. Deti vraj bez autosedačky môžu prevážať len taxíky, ktoré na to majú výnimku. Inak deti bez autosedačky či dospelým na kolenách tu vidím v autách cestovať bežne. O legislatívu som sa nezaujímala, auto nevlastníme a nemáme v pláne si ho kupovať.

Bývanie
Pri hľadaní bývania sme mali jednoducho nastavené kritériá. Je tu celoročne teplo, takže bez bazéna by to nešlo. K tomu ideálne čo najviac zelene, školy a škôlky, obchody a trh čo najbližšie. A dobrá dostupnosť do mesta. Až na tú dostupnosť máme všetko.

Za bývanie o pár zastávok metra bližšie do centra by sme zaplatili skoro dvojnásobok toho, čo tu na okraji mesta. A jediný, kto momentálne dopláca na to, že nie sme v meste, je Juraj. Pracovne dochádza celkom na 3 rôzne miesta a v najhoršom prípade mu cesta do práce jedným smerom trvá takmer hodinu a pol od dverí k dverám. Na výlety to máme celkom ďaleko, ale vždy, keď sa vrátime z centra vyšťavení z toho množstva ľudí, hektickej dopravy a šialeného tempa, sme šťastní, že tu máme takú pohodu a kľud.

Bývať sa tu dá v rezidenciách (condominiums) alebo HDB – to sú štátne byty, ktoré spravuje Housing and Development Board. Bývanie v HDB je väčšinou o čosi lacnejšie, ale na rozdiel od rezidencií, ich obyvatelia nemajú k dispozícii nič z vybavenia, ktoré je vo väčšine rezidencií štandardom: bazén či niekoľko bazénov, telocvične, tenisové kurty, detské ihriská, grily, spoločenské miestnosti, ktoré sa dajú prenajať na oslavy.

Inak si všímam, že tu často zdieľajú jeden byt tri generácie – starí rodičia, deti aj vnúčence. Veľmi by ma zaujímalo, ako si tieto tri generácie spolu nažívajú, aké typy medzigeneračných konfliktov (či vôbec nejaké) riešia a tak. Skrátka, či spolužitie so svokrovcami v Ázii obnáša to isté čo u nás. Snáď sa v dohľadnej dobe skamarátime s niekým, kto nás zasvätí…

Toľko v kocke, nabudúce hádam menej faktograficky :D.