Miška si pred týždňom vybrala v knižnici knihu nazvanú “Magic Ramen”, príbeh pána menom Momofuku Ando, vynálezcu instatnej rezancovej polievky ramen, ktorú sme v čase mojich štúdií poznali pod všeobecne známym názvom “vifonka”. Prihláste sa, kto ste na výške alebo po akomkoľvek fláme nejedli vifonky, langoše a tresku…
Ramen je japonská polievka, ktorej základ tvoria pšeničné rezance (tie údajne pochádzajú z Číny), podávané v silnom vývare, do ktorého sa zväčša pridáva aj plátok uvareného bravčového mäsa, vajíčko, riasy a nakrájaná jarná cibuľka.
Pán Momofuku Ando, ktorý videl, ako v povojnovom Japonsku boli potraviny na prídel a ľudí sužoval hlad, sa rozhodol, že vymyslí rezance, ktorých trvanlivosť bude oveľa dlhšia než len niekoľko dní a ktoré nebude treba dlhé hodiny pripravovať a umožní tak masám ľudí, aby si vedeli skoro bezprácne pripraviť kvalitné jedlo. Po dlhých mesiacoch experimentovania prišiel na tú správnu receptúru na trvanlivé rezance a tak na konci päťdesiatych rokov Japonsku predstavil prvú instantnú rezancovú polievku. Príbeh idylicky končil tým, ako táto skvelá a nutrične vyvážená polievka, ktorú si mohol dovoliť naozaj ktokoľvek, zlepšila život ľuďom naprieč celou spoločnosťou. Tomuto pánovi vďačíme taktiež za skvelý nápad predávať rezance rovno v polystyrénových kelímkoch, v ktorom ich stačí zaliať horúcou vodou, chvíľu počkať a je navarené. Sen každej zaneprázdnenej gazdinky!
Miška bola strhujúcim príbehom tak nadšená, že ich cez víkend musel Juraj vziať do japonského bistra na ramen, ktorý predtým odmietali čo i len ochutnať, lebo v reštauráciách na obrázkoch sa im nepozdával. Vraj bol vynikajúci!
Ešte stále som z času na čas biomatka, tak som považovala za svoju povinnosť uviesť na pravú mieru informácie o tom, že instatné rezance sú nutrične vyvážený a chutný pokrm vhodný pre všetky vekové kategórie už od kolísky. Deťom som romantický príbeh z knihy doplnila o zopár informácií, ktoré v knížke z pochopiteľných dôvodov vynechali a ktoré im podávam aj k jedlám z fastfoodu a pochutinám, ktoré odmietam kupovať. Aby si mohli instantný ramen zažiť vlastnými chuťovými bunkami, dneska som jeden taký kelímok kúpila. Tušila som, že tri nebude treba. Nebola to polievka tej správnej japonskej značky, ale nášmu účelu krásne poslúžila.
Deti sa okolo mňa zlietli ako osy na med, do misky (z toho plastu som im to fakt nechcela dávať jesť) vysypali obsah kelímku aj oboch priložených sáčkov, zaliali sme to vriacou vodou a už nedočkavo odpočítavali tri minúty, kým sa ramen “uvarí”.
“Mňáááám, to krásne vonia!”
“Kedy už to bude? Ja už sa neviem dočkať.”
“Aha, tu je aj sušený hrášok a mrkva, tak to asi nebude také hnusné a škodlivé, ako mama vravela.”
Áno, áno, priznávam, že v tejto chvíli mi to začalo v hlave trošku šrotovať, čo budem preboha robiť, ak im vifonka náhodou bude chutiť.
Všetci traja, každý s vlastnou vidličkou v ruke, sa nadšene zhrčili okolo misky a nedočkavo ju odtŕhali jeden druhému od úst. Prvé kolečko bolo neskutočne euforické. Druhé si dala už len Miška a tretie sa nekonalo. Potom som obsah misky s láskavým zvolením všetkých vyhodila.
Som rada, že pán Momofuku Ando vymyslel instatné nudle, lebo to robil s dobrým úmyslom a aj dnes pomáhajú prežiť ľuďom, ktorí nemajú prostriedky na to, aby si kúpili normálne jedlo. Isto aj dneska nejednému študentovi pomôžu navariť si rýchlu večeru či prekonať opicu.
Prečo to vlastne píšem? Lebo ma to hrozne bavilo! A ešte k tomu mám radosť, že deti to už teraz v útlom detstve majú nastavené tak, že im fastfood a rôzne náhražky normálnych potravín (takmer) nič nehovoria.
Experiment tentokrát vyšiel presne podľa mojich predstáv. Takže tak.