Singapur je v očiach turistov úžasné mesto – všetko je tu moderné a nablýskané, ľudia sú príjemní a disciplinovaní, všade je krásne čisto, do psieho exkrementu, na rozdiel od mnohých európskych metropol, nestúpiš…
A ja hovorím, že stúpiš. Dokonca veľmi ľahko. Len tu stačí žiť a bývať v rezidencii, ktorá je k štvornohým maznáčikom tolerantná. Ako tá naša. Vraj v jednej zo susedných rezidencií, kde prevažnú časť majiteľov bytov tvoria Moslimovia, pre ktorých je pes nečisté zviera, nesmú psi do spoločného priestranstva vôbec vstúpiť. Pre ich majiteľov to v praktickom živote znamená toľko, že svojich psíčkov na prechádzku po vstupnú bránu musia preniesť na rukách alebo previezť na vozíčku. Zato u nás je to úplne inak. V stanovách našej rezidencie nie sú za venčenie psov v priestoroch rezidencie žiadne postihy. Ľudia sú povinní svojich psov mať na vodítku, to je všetko. A susedia psíčkari, ktorých je tu neúrekom a ktorí sú leniví spraviť čo i len jediný krok navyše a vyjsť za niektorú z početných brán rezidencie (jedná sa naozaj o pár krokov na ulicu, kde je dostatok trávnikov, obrovský park je vzdialený 10 minút ležérnou chôdzou – teda príliš ďaleko), si jednoducho venčia psov tu. Prechádzajú sa s nimi – síce na vodítku – priamo okolo bazéna, na trávnikoch v okolí grilov, kde ľudia bežne piknikujú, pri detskom ihrisku, pri ihrisku na plážový volejbal.
Už párkrát sa mi stalo, že keď som ráno viedla deti do škôlky a pri schodoch k bráne sme prekračovali čerstvú mláčku. V Prahe by ma to vonkoncom neprekvapilo. Ale tu v Singapure, povestnom svojou čistotou a poriadkom, ma to priam vytáča. Včera, keď som sa hrala s Vikinkou na ihrisku, si jeden pánko svojho pudlíka nechal vycikať priamo na lampu vzdialenú asi 5 centimetrov od ihriska, kde deti (a aj niektorí dospelí) denno denne behajú bosé. Bohužiaľ som nemala telefón a corpus delicti som si neodfotila, ako sa to tu bežne robí, ale zato som naňho vybehla. Normálne som sa neovládla a slušne ale dôrazne som sa ho spýtala, či to myslí vážne, že venčí svojho psa priamo v rezidencii hneď vedľa detského ihriska. Či to je fakt taký problém urobiť tých pár krokov navyše. Zjavne som ho zaskočila a pravdepodobne aj urazila, lebo sa nezmohol na slovo a ešte počas môjho monológu sa dôstojne otočil a pomaly odkráčal aj s vyvenčeným psom domov. Za môjho bojového pokriku “You ignorant!”
Čo s tým? Ako nájomník tu nemám žiadne práva, preto budem kontaktovať majiteľa nášho bytu. Lebo on môže na spoločných schôdzach tento problém riešiť. A rozhodne pošlem mail manažmentu. Okrem toho tu mám kamarátku Dorothy, ktorá ako jediná z okruhu mojich miestnych známych byt v tejto rezidencii vlastní. A venčenie psov v areáli ju tiež pekne štve.
A áno, jeden z dôvodov, prečo je Singapur taký čistý, je nepochybne ten, že majitelia nechajú svojich psov vykonávať si potrebu priamo pod oknami za plotom rezidencie, v ktorej oni a stovky ďalších ľudí žijú. Lebo keby hovienko nechali na ulici, môže ich to stáť 200 a viac dolárov. Takto riskuje maximálne stret s bielou hysterkou 😀
No, mám na čom pracovať. Myslím tým svoje sebaovládanie. A mail majiteľovi bytu a manažmentu rezidencie.
P.S.: tento príspevok sa vonkoncom netýka psov, tí sú v tom nevinne. Mnohých z nich mi je vlastne celkom ľúto. Lebo tá prechádzka na vodítku okolo miniatúrneho detského ihriska je často ich jediný pohyb. A malamuti a iné extra chlpaté plemená, tie tu musia priam trpieť. Asi aj preto ich majitelia venčia len tu pod oknami, aby ich čo najskôr zasa odviedli naspäť do bytu, vychladeného na príjemných 20 stupňov…