Dobrodružstvo na Borneu – časť druhá a posledná

Deň 4. Rozlúčili sme sa s Jo, Ianom a krásnou vilou a pobrali sme sa za vílou do jaskyne Fairy Cave. Prístup do jaskyne rozhodne nie je bezbariérový – vchod sa nachádza vo výške štyroch poschodí  po betónovom vonkajšom schodisku a ďalšie schody absolvujete vnútri. Ale výstup rozhodne stojí za to!

Podľa niektorých hodnotení je terén v jaskyni náročný a šmykľavý a nevhodný pre deti, ale s tým rozhodne nesúhlasím. Jaskyňa je plná umelo vytvorených chodníčkov a vyhliadok, takže pokiaľ vyslovene nebeháte a nejdete na vlastnú päsť niekam mimo označených trás, je to v nej úplne bezpečné aj pre menej fyzicky zdatných jedincov, čo my rozhodne nie sme! Jaskyňa je otvorená a vzdušná, pobyt v nej by sa dal zvládnuť aj bez bateriek, ale naši mladí speleológovia si nenechali ujsť príležitosť konečne zapnúť svoje čelovky! Vďaka dennému svetlu a pravidelnému prísunu guána od všade rozvešaných netopierov je celkom slušne zarastená zeleňou!

V jaskyni sme strávili asi hodinu a vyštvali nás skupinky mladých Aziatov, ktoré nám neustále blokovali vyhliadky fotením selfíčiek :). Pár kilometrov od tejto jaskyne je ďalšia, menej otvorená a viac “jaskyňová” jaskyňa zvaná Wind Cave, ale do tej sme nešli. Radšej sme sa vydali ďalej – priamo do národného parku Kubah.Mali sme ho na zozname a vrelo nám ho odporúčal aj jeden Nemec, ktorý tu pár nocí predtým kempoval s 10-ročnou dcérkou. Pri vchode nás privítal mladý zamestnanec, ktorý sa nás snažil odradiť od akéhokoľvek pobytu a túr: “Áaaa, tak vy chcete ísť k jazierku so žabami. No, na vašom mieste by som tam radšej nechodil. Tam sa chodí po zotmení. A kde sú žaby, tam sú aj hady. Žije tu dosť jedovatých hadov, pre deti je to fakt nebezpečné”. Mladíkovi už sa po druhej popoludní zjavne nechcelo sprevádzať nás po chatkách, ktoré boli všetky voľné, vyplňovať s nami ubytovacie formuláre, čokoľvek vysvetľovať a vôbec a strácať svoj drahocenný čas. My sme húževnatí a vytrvali sme. Najmä preto, že v okolí sme žiadne iné ubytko nenašli. Zaplatili sme si rovno za dve noci, vybrali sme sa na neskorý obed a nákup do neďalekej obce a o 16:45 sme vyrazili na túru.


Vodcovi sa toto načasovanie zdalo úplne v pohode – stmieva sa o siedmej, hodinová túra nám s troma deťmi potrvá presne hodinu, za 15 minút sa v kľude vykúpeme vo vodopáde a máme hodinu na návrat po asfaltku. Presne s úderom siedmej hodiny sme vonku z džungle. Cestou naspäť sa zastavíme pri tom jazere so žabami a do ôsmej sme na chate. Deti hneď pochopili, že situácia je vážna a ak nechcú chodiť džungľou potme (čelovky sme, samozrejme, mali!), je treba šľapať, šľapať a šľapať. Cestou tam, ešte na asfaltke, sme stretli presne dvoch ľudí, ktorí sa, na rozdiel od nás, z túry práve vracali. Inak sme mali džungľu iba pre seba! Luxus! Cesta bola malebná, skvelo označená, miestami celkom strmá. A ubiehala príjemne, šli sme dosť rýchlym tempom, pri ktorom sme sa ešte vládali rozprávať. Keď sme dorazili k vodopádu, bolo šesť hodín.

Nehrozil stret so žiadnym turistom, tak sme sa rýchlo vykúpali na Adama (a Evu), postavili sme snehuliaka z kameňov a vydali sme sa na výšľap späť. So zapadajúcim slniečkom sa výrazne menili zvuky džungle. V jednom momente akoby vypli jedných cvrčkov a zapli úplne iných – do zosilňovača pusteného naplno. Zvuky prichádzali z rôznych smerov v nepravidelných intervaloch a Miška naraz dostala hrozný strach.

Pomohlo len túlenie a zrýchlenie – sama sa ujala vedenia a v rekordnom čase chvíľku po 7 sme boli na asfaltke. Nepohoda z nás razom opadla. Mrzelo ma, že sme nemali čas si túto prechádzku aj kúpanie viac vychutnať, ale čaro tohto výletu bolo práve v tom napätí. Popočúvali sme žaby pri jazierku, nestretli sme žiadne nebezpečné plazy a večer sme strávili pred chatkou pojedaním zásob trvanlivých potravín. A po jednom strastiplnom nocľahu sme sa hneď skoro ráno zbalili a utekali kade ľahšie. Na recepcii náš predčasný odchod nikoho neprekvapil :D.

Deň 5 sme začali v bufete, kde nám pán, hovoriaci plynulou britskou angličtinou, na raňajky pripravil výbornú praženicu, nudle a presladenú kávu a čaj. Načerpali sme sily na prehliadku Matang Wildlife Centre, vzdialeného od národného parku Kubah len necelú polhodinku autom. V tomto centre žijú  ohrozené zvieratá zavreté v klietkach alebo priestranných výbehoch.

Z tých zaujímavejších sme videli krokodílov, cibetku, leoparda obláčkového, medveďa malajského (Helarctos malayanus) a niekoľkých orangutanov.Centrum funguje ako akási škola, kde učia orangutany postarať sa o seba, aby boli schopné samostatného života v rezervácii. Dostávajú sa sem napríklad opustené mláďatá, alebo zabavené nezákonne držané zvieratá. Najviac sa nás dotkol príbeh samca Petra. Pred desiatimi rokmi ho zabavili jednej bohatej rodine, ktorá ho od narodenia zhruba 25 rokov chovala zavretého v klietke ako domáceho maznáčika a atrakciu. Toto sa podpísalo na Petrovej psychike, javil vraj známky psychického poškodenia a správal sa agresívne.

Peter
Keď ho do centra priviezli, nevedel nič zo základných zručností potrebných na prežitie – šplhať, zbierať ovocie, ale hlavne postaviť si hniezdo – to všetko sa postupne učí a zamestnanci dúfajú, že raz bude schopný postarať sa o seba na slobode úplne sám. Orangutani sú totiž samotári. Všetci ich zverenci v priebehu pobytu skladajú niekoľko skúšok. A zmaturujú až vtedy, keď si vedia sami postaviť hniezdo. V areáli sme o jednotlivých zvieratách našli len veľmi strohé informácie, ale ochotne sa nás ujal pán na recepcii a porozprával nám, čo vedel.
Vikinka pri vchode našla zlatú svadobnú obrúčku, ktorú sme nechali na recepcii a tak dúfame, že sa po ňu jej majiteľka vráti!

Deti zatúžili po mori a my po odpočinku, tak sme sa vybrali na pláž – tá najbližšia bola pri mestečku Lundu – vyše hodinu cesty autom od rezervácie. V tejto oblasti nám google ponúkol len dva priemerné rezorty a deťom sa viac páčilo tu. Nový  a celkom udržiavaný rezort, do posledného miestečka obsadený miestnymi a čínskymi turistami. Mali sme šťastie, že presne na dve noci, ktoré sme tam chceli stráviť, bola voľná čistá a útulná chatka.

Areál má niekoľko menších bazénov, hojdačku, dostatok zelene a lavičiek. Okrem toho bar a reštauráciu, takže ak chcete len oddychovať ako my a uspokojíte sa s priemerným jedlom, nemusíte nikam chodiť. Na pláži sme boli chvíľu, kým nás nevyhnali potvorské sandflies. Celé popoludnie a podvečer sme strávili pri bazéne, do ktorého som sa na druhý deň už neodvážila vliezť. Medzitým sa v ňom totiž vykúpali kompletne oblečení všetci ostatní dovolenkári a voda sa z relatívne čistej zmenila na podozrivo tmavo zelenú.

Deň 6: po raňajkách sme vyrazili do pár kilometrov vzdialeného národného parku Gunung Gading, od ktorého sme nečakali vôbec nič. Má v ňom kvitnúť najväčší kvet na svete, parazitujúca kvetina rafflesia smraďavka, ktorá môže mať až meter v priemere a svojím zápachom priťahuje roje múch.

Rafflesia – čerstvo rozkvitnutá, ešte voňavá

Národný park poctivo informuje o každej rozkvitnutej rafflesii a v deň, keď sme sa tam vybrali my, nám na vstupe bolo povedané, že dnes nič, ale možno zajtra. No o pár metrov ďalej nám už pani hlásila jednu čerstvo rozkvitnutú rastlinu  hneď vedľa chodníka na vodopád, kam sme sa chystali. Ako na objednávku. Len deti čakalo veľké sklamanie! Táto smraďavka mala maximálne pol metra a zatiaľ vôbec nesmrdela. Len keď sme strčili nos až úplne dovnútra :D.

Zato vodopád sme mali celé tri hodiny len pre seba, vykúpali sme sa, poskakovali po obrovských skalách, stavali domčeky a zachraňovali húsenice.

Neexistuje skala, ktorá by nebola dosť pohodlná.

A príjemne unavení sme si dali dobrý obed vo vyhlásenej rybej reštaurácii (rozumej stánku) v Lundu, kde sme si aj doplnili zásoby vitamínov na najkrajšom trhu, aký som doteraz videla! Potom nás čakal už len zaslúžený odpočinok v rezorte so špinavou vodou.

Deň 7 – dopoludňajší presun do hlavného mesta Kuchingu, alias Mačacieho mesta, ubytovanie v priestrannom byte na okraji mesta, ktorý som rezervovala narýchlo cez airbnb, potulky mestom.

Potulky pozostávali z obeda, nákupu suvenírov pre deti, polhodinovej prechádzky popri rieke a hodinového posedenia na káve.

Takto nám to úplne stačilo. Po týždni miestnych špecialít si deti na večeru objednali špagety s kečupom a ja som napriek všetkým predsavzatiam musela na dovolenke variť :D.

obchod

Deň 8 sme strávili na túre v najznámejškom národnom parku zvanom Bako National Park kúsok od Kuchingu.

Deti neprotestovali, práve naopak, tešili sa, že uvidia vo voľnej prírode diviaky a nosaté opice (proboscis monkey alebo kahau nosatý), ktoré poznajú zo ZOO a s kratšou túrou súhlasili.

V řadě za sebou tři čuníci jdou… len pár metrov od nás.

Bako je vychytená turistická destinácia a šokovalo nás, ako to v ňom žilo. Predsa len sme si za tých pár dní zvykli, že národné parky máme celé pre seba :D. Dá sa doň dostať jedine člnom a podľa predpovede mala byť popoludní búrka, tak sme do druhej museli byť naspäť z túry, aby sme sa stihli v plánovanom čase vrátiť.

To nám výber trekov značne obmedzilo a vybrali sme si hodinovú túru na vyhliadku, z ktorej sa následne dalo zísť dole na pláž. V ten deň bolo horúco ako v pekle a časť túry bola na slnku, výstupy a zostupy po koreňoch a rebríkoch boli miestami náročné, takže na vyhliadku sme po hodine a pol prišli utrmácaní a zničení horúčavou.

Ja ani deti sme o zostupe na pláž nechceli ani počuť, tak sme sa rozdelili – my “bábovky” sme sa pobrali naspäť do základného tábora a vodca ešte zbehol na pláž a stihol sa vrátiť pár minút pred plánovaným odchodom nášho člnu.

Zvieratá sme videli! Zdržiavajú sa totiž najčastejšie v okolí bufetu. Rodinka diviakov nás privítala hneď, ako sme sa ráno vylodili a okolo bufetu sa potulovala, aj keď sme sa vracali z túry. Nosáči sa nám ukázali až chvíľu pred odchodom.
Skladám obrovský kompliment našim detičkám za to, ako všetky túry, hoci s občasným frfľaním, parádne zvládli po vlastných bez nosenia!

Deň 9, náš posledný deň, sme pobyt zavŕšili v Sarawak Cultural Village – skanzene, v ktorom za pol dňa spoznáte najznámejšie etnické skupiny, ktoré v Sarawaku doposiaľ žijú, ich obydlia, zvyky, remeslá a čo to z ich kultúry.

Starček v slávnostnom oblečení bojovníkov Bidayu

Celý areál je priestranný, nachádza sa v ňom asi 15 rôznych domov, v ktorých zamestnanci odetí v tradičnom oblečení jednotlivých kmeňov prezentujú miestne zvyky a viac či menej ochotne odpovedajú na otázky. Väčšina z nich tam posedáva, alebo niečo vyrába, a čaká, či sa ich na niečo spýtate. Celý projekt je veľmi zaujímavo popísaný v linku vyššie.

Orang-Ulu – dom na koloch
V spoločnosti hudobníka z etnika Orang-Ulu s vlastnoručne vyrobenou “gitarou”

Súčasťou prehliadky je aj interaktívne vystúpenie – tradičné tance v kostýmoch, sprevádzané hudbou na tradičných hudobných nástrojoch, ktoré vyvrcholilo vystúpením bojovníka z kmeňa Iban. Veľmi nás bavilo – deti úplne najviac!

Zdrvený bojovník z kmeňa Iban po neúspešnom flirte s Vikinkou

Okrem toho je v areáli reštaurácia, kde sa nám dostalo prekvapivo chutného menu v podobe setu niekoľkých tradičných jedál. Každé jedno bolo lahodné! Deti radšej neexperimentovali a dali si klasiku, ktorú poznajú zo Singapuru :).

Prvý ani posledný deň dovolenky nerátame. Ten posledný sme vstávali extra skoro a o desiatej dopoludnia sme si už dávali druhé raňajky doma… A celý víkend sme len odpočívali!

Sú ako dve hrozná…

Našu dovolenku hodnotím na jednotku s hviezdičkou a rozhodne ju odporúčam komukoľvek, kto má rád dobrodružstvo a prírodu. Celý náš pobyt sa niesol na veľmi príjemnej vlne, stretli sme srdečných, milých a ochotných ľudí a vlastne nemáme jedinú negatívnu skúsenosť. Spoznali sme len malinkú časť Bornea, zažili sme džungľu, do ktorej zatiaľ len minimálne zasiahol človek a kde nás zeleň celých priam pohlcovala… Rozsiahle plantáže olejových paliem, kvôli ktorým sa na Borneu vypaľujú pralesy, sme našťastie nikde nevideli. Šoféruje sa tu tiež dobre – infraštruktúra a značenie ciest je úplne porovnateľná s našimi, len jazdíte na opačnej strane.

Ak by ste túžili po oddychu pri mori, táto časť Bornea určite nie je to správne miesto. Je tu pár pláží, ale nie sú ničím zaujímavé, nie sú veľmi udržiavané a časť z nich je zatvorená kvôli tomu, že na nich hrozí nebezpečenstvo stretu s krokodílmi.

Ako veľkú výhodu v porovnaní s cestovaním napríklad po Thajsku vidím aj to, že sa všade bez problémov dohovoríte po anglicky – to je dedičstvo britského koloniálneho obdobia, ktoré trvalo až do 60. rokov minulého storočia. Mnohé rodiny sú dodnes bilingválne.

Pobyt na Borneu navyše nezaťaží váš cestovateľský rozpočet viac než rovnako dlhá dovolenka v chorvátskom letovisku.

Leave a comment