Viete, aký je údajne najhorší deň každého Singapurčana?
Nedeľa. Helperky majú voľno a oni musia byť celý deň so svojimi deťmi.
Bez helperiek by mnohé singapurské domácnosti skolabovali. Helperka, to je žena, najčastejšie pochádzajúca z Filipín, Indonézie, Indie alebo Myanmaru, odkiaľ odíde za vidinou dobrého zárobku a lepšieho života vo vyspelom Singapure. Vôbec nie je výnimkou, že nechá svoje dieťa či viac detí s príbuznými, aby sa oň starali, zatiaľ čo ona zarába peniaze a finančne celú rodinu podporuje.
Helperky najčastejšie bývajú v rodine svojho zamestnávateľa a nesmú pracovať pre nikoho iného. Výška ich mzdy, postavenie v rodine a pracovná náplň sa môže dramaticky odlišovať od rodiny k rodine. Pracujú od pondelka do soboty večera, v nedeľu mávajú voľno. Raz za dva roky majú nárok na platenú dvojtýždňovú dovolenku, pričom zamestnávateľ je povinný uhradiť im letenku domov. Zarobia si od 500 dolárov (asi 8 tisíc korún) mesačne. Pracovná doba je od rána do večera – tj ráno vstávajú, aby celej rodine pripravili raňajky, vychystali a odviedli deti do inštitúcií, potom upratujú, nakupujú, varia, perú, vyzdvihnú deti a trávia s nimi čas, kým rodičia neprídu z práce domov. Spať chodia až potom, čo umyjú riad po večeri, ktorú navarili a upracú celý byt.
V niektorých rodinách sú skoro členmi domácnosti – jedia s rodinou pri jednom stole, inde dostávajú jedlo na prídel, jedia samy v kuchyni a úlohy si plnia podľa siahodlhých zoznamov. Niektoré majú vlastnú izbu, relatívnu autonómiu a dôveru. Iné spávajú v komôrke pri kuchyni, ktorá sa tu inzeruje realitkami ako maid’s room. Tá komôrka (aj my ju máme), je spojená s kuchyňou a má vlastnú mini kúpeľňu. Samotná miestnosť nemá okná, stojí v nej vzduch a zmestia sa do nej buď dva regále alebo jedna detská postieľka z Ikea merajúca 160cm. A už takmer nič.
Helperka je téma číslo jedna rozhovorov miestnych žien. Tie sa najčastejšie točia okolo toho, aké sú tie helperky nespoľahlivé, zábudlivé, ako nedali jedlo do chladničky, niečo rozbili, nevzali deťom náhradné oblečenie. Že táto helperka je rozhodne najväčšie motovidlo, ktoré kedy zamestnávali. Rozhovorov sa nezúčastňujem, lebo nemám čím prispieť. A mám na to iný názor než oni.
Helperky majú môj veľký obdiv a úctu. Za to, ako pokorne zvládajú pracovať pre svojich zamestnávateľov často v podmienkach, ktorú sú pre mňa úplne nepredstaviteľné. Ako zvládnu byť bez svojich malých detí a rodín, aby im takto zabezpečili lepšiu budúcnosť.
O helperkách kolujú rôzne historky – ako majú pomer so svojim nadriadeným, ako klamú, kradnú peniaze, šperky a jedlo. Nosia potajomky oblečenie svojej domácej. Prostituujú v prítomnosti kojencov, o ktorých sa majú starať. To všetko je určite možné a isto sa nájdu mnohé, ktoré takémuto popisu zodpovedajú. Myslím si však, že väčšina proste tvrdo maká a správa sa slušne.
Deti z rodín s helperkami sú zväčša naučené, že všetko “sa” robí a že vždy je tu niekto, komu stačí vydať pokyn (vlastne ani netreba) a on sa automaticky zdvihne a prinesie, podá, uprace, nakŕmi. Zažila som párkrát na vlastnej koži správanie týchto detí, keď sme s nimi strávili viac času. Aj po trištvrte roku ma mierne znervózňuje. Príklad: vyzdvihnem naše deti a jednu ich kamarátku zo škôlky a ona mi automaticky strká batoh a kufrík s hračkami do ruky, nech ich nesiem. Odmietam, malá je nepríjemne prekvapená. Chce batoh vopchať Miške, tá si ho aj berie, ale hovorí mi, že ho nechce nosiť, lebo má svoj. Tak jej poviem, že nemusí, môže ho dotyčnej osôbke vrátiť. O pár minút neskôr je dievčatko šokované v knižnici, kde sa má chvíľku samo baviť – vyberať si knihy a čítať si ich. Doslova hovorí: “Čo mám robiť? Nevidím tu žiadne knihy!”
Pri bazéne na mňa pokrikuje: “Potrebujem plavecké okuliare.”
Ja: “Okej a čo potrebuješ odo mňa?”
“Potrebujem plavecké okuliare.”
“Priniesla si si ich?”
“Nie.”
“Vidím, že tu niektoré deti majú okuliare, môžeš sa dohodnúť s nimi, či ti požičajú.”
“Ja chcem, aby si mi išla od vás zobrať iné.”
“To by nešlo, ja už sa domov vracať nechcem. Môžeš sa skúsiť dohodnúť s kamarátmi.”
Všetky požiadavky voči iným deťom sú adresované mne, čoby prostredníkovi, a očakáva, že ja to dohodnem za ňu.
Takto to tu funguje. Deti kľudne chodia so sopľami az na bradu, lebo sú zvyknuté, že za nimi niekto pribehne a utrie ich. Sú zvyknuté, že vždy majú všetko prichystané. A upratané. Tie deti sú v tom nevinne – oni takýto servis dostávajú od narodenia a nič iného nepoznajú. Preto ich moje správanie môže nepríjemne prekvapiť úplne rovnako, ako mňa prekvapuje to ich…
Tento týždeň sme mali s Jurajom rande vďaka jednej našej nemenovanej susedke, ktorá je na dvojtýždňovej dovolenke a ich helperka má viac voľna. Práca pre iného zamestnávateľa je tu síce zakázaná, ale občas si so zvolením svojej domácej helperky načierno pár dolárov privyrobia. Dostala som teda zvolenie, že by mi pomocníčka mohla prísť umyť okná a jeden večer postrážiť deti. Odovzdala som minimálne inštrukcie – deti sa vedia samostatne osprchovať, kde je pripravené jedlo a kedy zhruba treba večerať, že telka sa púšťa až potom, čo mládež sprace tie hromady Lega povýsýpané po celej obývačke, kedy uložiť deti. Deti vedia, kde čo je a spolieham sa, že vysvetlia, čo budú potrebovať. O 15 minút, kým som sa vychystala (som rýchla!), som sa vrátila do vypulírovanej obývačky. Lego zmizlo zo zeme, prehozy a vankúše boli na gauči vyrovnané ako vojačikovia, mokré uteráky a plavky vyvešané na balkóne, deti nemuseli pohnúť prstom. O necelých 5 hodín som sa vrátila do čistulinkej domácnosti, pomocníčka dokonca stihla potme znútra poumývať niektoré okná. Spokojnosť na obidvoch stranách – my sme si s Jurajom po dlhej dobe vyšli von sami dvaja, deti boli v pohode, domácnosť čistá. To všetko za menej než 50 dolárov. A pomocníčka bola tiež spokojná – za pár hodín práce si zarobila ako za dva dni vo svojej rodine.
Vždy sme vedeli, že helperku nechceme. Táto skúsenosť, hoci bolo skvelé nemusieť chvíľku vôbec nič robiť, nás v tom ešte viac utvrdila. Nechceme, aby naše deti vychovávala hoci milá, príjemná a ochotná, ale predsa len jednoduchá osoba z rozvojovej krajiny. Nechceme, aby sa z nás aj z našich detí stali bytosti, ktoré budú automaticky očakávať, že všetko v domácnosti “sa urobí” a že my sa o to nemusíme pričiniť – naša domácnosť je dnes teamová práca. Dlážka a vodovodné batérie sa nelesknú čistotou 24/7 (skôr zlomok tohto času :D), ale o to predsa nejde. A navyše nechcem, aby ma niekto oslovoval “ma’am”!
Keď bude možnosť zasa na chvíľu vypadnúť z domu, budeme radi, ale dlhodobo to nie je životný štýl, o ktorý by sme mali záujem.
Chápem však Singapurčanov, ktorí za veľmi málo peňazí získajú slúžku, ktorá im kompletne obstará domácnosť. A chápem aj tie pomocníčky, pre ktoré je týchto málo peňazí tak veľa, že z nich vedia finančne podporovať svojich blízkych, alebo si za pár rokov našetria na to, aby si doma mohli napríklad otvoriť nejaký obchodík a žiť lepší život.