Prvého januára sme v Krkonošiach vstávali do upršaného rána, rozlúčili sme sa s pani domácou v penzióne, kde sme strávili lyžovačku pred odchodom a až do neskorej noci sme doma na Žižkove prali a sušili kopy lyžiarskeho oblečenia, triedili vybavenie domácnosti, balili posledné krabice, prerovnávali to, čo zostáva a čo berieme so sebou. Ďalšie dva dni sa niesli v znamení veľkých emócií, rýchlych stretnutí, rozlúčok a vyprázdňovania bytu. Keď sme štvrtého januára popoludní sedeli v taxíku, ktorý nás viezol na letisko, nemohla som uveriť tomu, že sa to deje. To. Sťahujeme sa do Singapuru! Ako keby sme už vyčerpali všetky tie obrovské emócie. Bolo to také obyčajné, ako keby sme odchádzali len niekam na dovolenku, z ktorej sa zakrátko vrátime.
Na opačnej strane zemegule, v inom časovom aj zemepisnom pásme sme strávili 361 dní z roku 2018. Teraz, keď sa obzerám a bilancujem, zdá sa mi, že ten čas ubehol ako voda, ale boli obdobia, keď sa neskutočne vliekol a boli chvíle, kedy som ho chcela vrátiť späť. Boli dni a týždne, keď som sa sama seba v duchu a aj nahlas pýtala, na kieho boha sme sa sem do tohto ázijského pekla všetci trepali. Ale tie pominuli. A nebolo ich zasa tak veľa. A boli súčasťou našej cesty.
Teraz hodnotím náš predchádzajúci rok s úsmevom a s nadhľadom. Všetky tie strastiplné prvé týždne, keď sme riešili byt zamorený švábmi, kvôli ktorým som celé týždne poriadne nespala. Všetky tie stresy, ktoré som si sama spôsobovala tým, že som sa nechala vtiahnuť do víru miestneho vzdelávacieho systému a neustále polemizovala so všetkými, kto boli ochotní ma počúvať, o tom, či naozaj robíme pre naše deti to najlepšie, čo môžeme. Či ich tá zmena nepoznačí, či ten nápor toho všetkého nového a iného nepošramotí ich detské dušičky, či sa nepodpíše na ich sebavedomí. Či sa ja z toho nezbláznim. Či tá Jurajova pracovná skúsenosť, kvôli ktorej sme sem išli, je naozaj taká prínosná. Či nám to napätie, frustrácia a stres, ktoré v novom kultúrno-pracovnom prostredí zažíval a ktoré si často nosil domov, je naozaj treba. Či to stálo za to, nechať doma všetkých tých milých a blízkych, na ktorých nám záleží. Či nám naozaj bolo treba vyliezať tak ďaleko za hranice komfortnej zóny. Veď čo nám doma chýbalo… Dnes odpovedám ÁNO. Presne tieto zážitky a skúsenosti sme potrebovali a presne takto mal ten náš rok vyzerať.
Pár týždňov pred koncom roku moja myseľ akosi automaticky začína bilancovať. Potrebuje sa zbaviť toho, čo už neslúži a pripraviť sa na to nové. Mám pocit, že za tento rok som sa spoznala ako doteraz nikdy. Otvorila som niekoľko dverí do komnát, ktoré boli doteraz pevne zatvorené. Trávila som veľa času sama so sebou a so svojimi pocitmi a vnímam, že prechádzam veľkou premenou. Postupne zo seba odlupujem tie nánosy za dlhé roky nazbieraných strachov, krívd, zranení, komplexov, nepochopení, kadečoho. A je mi lepšie. Ľahšie sa mi takto žije. Ľahšie mi je samej so sebou a ľahšie mi je s inými ľuďmi. Naše vzťahy v rodine dostali úplne nový rozmer. Vládne medzi nami porozumenie, nesúperíme, ťaháme za jeden povraz. Robíme veci najlepšie, ako v danej chvíli vieme, hoci svojím správaním možno niekomu práve vtedy ubližujeme. Veríme v ten dobrý úmysel. Jasné, že nie každý deň je idyla, hádame sa, občas to iskrí, lietajú ostré slová, tečú slzy, deti sa mlátia, pokrikujú na seba kadejaké nadávky a trieskajú dverami. Ale za tým všetkým priam hmatateľne cítim tú veľkú lásku. Takú tú, čo často netreba ani vyjadrovať slovami, tú, keď sa stačí na toho druhého podívať a obaja vieme. Sme si blízko. To je jedna z mnohých vecí, ktoré sme si lepšie uvedomili – stojíme viac pri sebe, žijeme viac spolu než vedľa seba, máme viac pochopenia a žijeme viac tu a teraz, menej riešime, viac nechávame veci plynúť.
Každý jeden z našich zážitkov a dobrodružstiev je dielikom, ktorý úplne presne zapadá do skladačky našich životov a každý nás posunul na našej ceste ďalej. Otestovali sme si svoje hranice a schopnosti. Preskladali sme si životné hodnoty a priority, zmenili sme uhol pohľadu na to, čo od života chceme. Na rok 2018 sa pozerám s obrovskou vďačnosťou za všetko to, čo nám priniesol a čo sme v ňom zažili.
Také tie klasické novoročné predsavzatia a ciele si už nejakú dobu nedávam. Aj tak som ich vždy prestala plniť hneď, ako sa dalo, lebo to boli veci, ktoré nevychádzali zo mňa. Mojím cieľom na tento rok je byť šťastná. Nachádzať krásu v každodennosti a s vďakou prijímať to, čo mám. Byť otvorená zmenám, novým zážitkom a skúsenostiam, užívať si život, zažívať radosť, dávať a prijímať lásku, žiť v hojnosti, nielen materiálnej. Nájsť tú cestu, ktorou chcem ísť. Nielen ju nájsť, ale aj sa po nej vydať, nech prinesie čokoľvek.
Krásny nový rok!
PS: Tento zážitok musím zdieľať…
Keď sme sa rozhodli, že sa sťahujeme do Singapuru, jedna z vecí na zozname toho, čo musíme stihnúť pred odchodom, bola lyžovačka. Zohnať v septembri ubytovanie na Silvestra pre piatich ľudí bol nadľudský výkon. Obvolala som podľa Google máp snáď polovičku Krkonôš, Jizeriek a Orlických hôr. Mala som obrovské šťastie a našla som posledný voľný apartmán v útulnej chate Kateřina v Krkonošiach.
Keď jeden deň v skibuse Juraj ukazoval šoférovi, kde nám má zastaviť, pán hovorí:
“Joooo, vy bydlíte tady v Kateřině, co ten jejich kluk jede po novém roce do Singapuru.”
My sme naňho hromadne vytreštili oči a zmohli sme sa len na: “Nie, to my sa po novom roku sťahujeme do Singapuru.”
Pán neklamal, Jakub sa sem presťahoval asi týždeň po nás :). S Kubom sme sa v Singapure párkrát stretli. Všetky tri deti sa doňho zamilovali na prvý pohľad, je totiž nezničiteľný a je v ňom obrovská hravosť a zvládal sa s nimi blázniť niekoľko hodín nonstop… Túto zimu za ním prišli na návštevu mamina s mladším bráškom. A my sme ich spontánne pozvali k nám na novoročnú grilovačku. A oni prišli. Bolo to, ako keby u nás na návšteve boli kamaráti, ktorých poznáme odjakživa.
Náhoda?
Ďakujeme vám, všetci naši kamaráti, susedia a noví známi, ktorí ste na grilovačku prišli a spríjemnili ste nám svojou spoločnosťou vstup do nového roka!