Svoju hodinku u kaderníka si raz za mesiac náramne užívam. Nebolo tomu tak vždy. Moja cesta k vysnenému kaderníkovi bola tu v Singapure tŕnistá. Teraz som spokojná – nielen, že som našla kaderníka, ktorý vie viac než uspokojivo ostrihať moje jemné európske vlasy a jeho výkon známkujem zväčša známkou lepšou než dobrý, ale si tu dokonale uspokojím aj svoje voyeurské sklony.
Moje prvé návštevy miestnych kaderníctiev skončili rozpačite až neslávne. Prvýkrát som sa nechala ostrihať v náhodne vybratom kaderníctve v nákupnom stredisku a bola som spokojná. Viackrát som tam ale nešla. Neviem prečo, zdalo sa mi, že druhýkrát to nemusí dobre dopadnúť. Pokus číslo dva sa konal zhruba o mesiac neskôr, keď som pocítila nutkavú potrebu nechať sa ostrihať. Okamžite. Poruke bolo holičstvo zvané K Cuts – 10 minute Korean Style, kde kaderník za neuveriteľných 10 minút a ešte neuveriteľnejších 10 dolárov vytvorí na vašej hlave super dokonalý krátkovlasý účes. Ovšem nie na mojej hlave. Keď som slečne povedala, aby mi z ofiny odstrihla ešte kúsoček, ten kúsoček bol fatálne dlhý a ja som mala chuť najbližší týždeň až dva chodiť v burke, šiltovke, šatke, skrátka v čomkoľvek, čo by dostatočne maskovalo moju identitu alebo aspoň vlasy. Aj deti môj vtedajší zostrih komentovali slovami, či sa nehanbím za to, ako teraz vyzerám. Trafili klinec po hlavičke. Hanbila som sa ako pes.
Začala som teda poškuľovať po expatských salónoch v centre mesta, kde by ďalší mesiac mohli napraviť škody napáchané na mojich jemných vlasoch a krehkom sebavedomí. Nakoniec nebolo treba. Susedka Dorothy, ktorá nosí vždy vlasy zostrihnuté do absolútne dokonalého mikáda a nafarbené do dokonalého odtieňa hnedej, mi poradila kadernícky salón v neďalekom nákupnom stredisku.
O šesť týždňov neskôr som v doprovode svojich troch detí (ochrancov pred zlými kaderníkmi) prešľapovala pred kaderníctvom De Arte. Upravená a dokonale namaľovaná čínska recepčná ma usadila a vystajlovaný mladík sa došiel popýtať, ako by som si svoj účes predstavovala. Vytiahla som telefón a ukázala mu jednu z variánt krátkych vlasov svojej účesovej modly Claire Underwood, chlapík pokýval hlavou, že rozumie a odišiel. Odišiel, aby priviedol kaderníka, pardón, vlasového stylistu, ktorému niečo po čínsky vysvetľoval. Zrejme to, čo som mu práve povedala po anglicky. Tak som mu to aj s obrazovou dokumentáciou vysvetlila ešte raz aj ja. Pre istotu, aby som minimalizovala šance, že môj účes zmrví. Deti sa pohodlne usadili v poloprázdnom kaderníctve, prezerali si časopisy, pojedali koláčiky, s noblesou sa nechali obdivovať od prítomných piatich zamestnancov a každú chvíľu chodili hodnotiť, čo mi práve vzniká na hlave. Výsledok bol viac než uspokojivý.
Odvtedy chodím do tohto kaderníctva pravidelne každý mesiac. Úplne automaticky mi pridelili kaderníka menom Charles, ktorý ma strihal prvýkrát. Senior hair stylistu Charlesa vám musím predstaviť. Je to Číňan asi o polovičku chudší odo mňa, nosí obtiahnuté čierne rifle s opaskom Louis Vuitton. Tipujem, že nejde o fejk. Vlasy má perfektne ostrihané, pod nosom si pestuje jednodňové strnisko fúzikov a na rukách má starostlivo udržiavané dlhé nechty. Nielen jeden, ako páni v týchto končinách nosia, ale rovno všetky. Okrem toho nosí v oboch ušiach náušnice z bieleho zlata a na prstoch niekoľko prsteňov zo žltého zlata. Rozpráva základnou angličtinou postačujúcou na to, aby pochopil, čo od neho chcem a na to, aby sme si vymenili nejaké tie zdvorilosti.
Toto kaderníctvo nie je ničím výnimočné. Ja sem rada chodím preto, lebo dokonale stimuluje moje zmysly. Rada pozorujem dianie okolo seba, ľudí, situácie, nahliadam do príbytkov, keď sa po zotmení rozsvieti. Juraj mi hovorí, že som voyeur, ale ja si myslím, že ak by som aj bola, mám túto drobnú úchylku celkom pod kontrolou. Do kaderníctva chodím okolo jedenástej dopoludnia, teda chvíľu potom, čo otvoria a som zväčša jediný zákazník. Často prídem ešte skôr, než senior hair stylist dofajčí svoju cigaretu pred šichtou :D. Okrem mňa sa tu zdržiava recepčná a umývačka vlasov v jednej osobe a postupne prichádzajú dvaja Aziati s narovnako odfarbenými vlasmi a identickými účesmi. Svoj deň začínajú tým, že sa na chvíľu stratia v zákulisí a ako postupne vychádzajú s mokrými vlasmi von, ja môžem v priamom prenose sledovať, ako sa upravujú. Jeden z nich vždy sedí na recepcii, odkiaľ dočasne vyhodí recepčnú, a druhý sa fénuje, češe a veľmi pozorne si na vlasy nanáša vrstvy sprejov a gélu, až kým jeho účes nedosiahne požadovanej dokonalosti. Tak ma to baví, až skoro zabúdam sledovať Charlesa, či náhodou nešmiká príliš. Ten svoje dielo zakaždým ukončí tak, že o krok odstúpi, pozorne si ma poobzerá zo všetkých uhlov a spokojne vyhlási: “Oooooo-kej”.
Dneska som si na recepcii všimla vizitky. Na jednej z nich stálo: Dylan – Director. Na ďalšej Kevin – Director. To budú tí dvaja. Myslím, že sú bratia. Alebo najlepší kamaráti, ktorí sa na seba začali podobať. Rozmýšľam, či sa ich mám spýtať. Taktiež by som sa potrebovala niekoho spýtať, prečo si Aziati nechávajú rásť dlhé nechty. Zväčša len na malíčku. Centimetrové nechtisko na malíčku vraj slúži na špáranie sa vo všetkých možných otvoroch. Niektorí si však nechávajú narásť nechty na všetkých prstoch jednej ruky. Niektorí na oboch rukách. Niektorí majú dlhokánske pazúre aj na nohách. Na internete sa na túto tému dá nájsť kadečo. Ale ja hľadám súvislosti medzi tým jedným – viacerými – všetkými nechtami. A to budem musieť zistiť od niekoho, koho svojou zvedavosťou a prostorekosťou neurazím.
Ak náhodou čakáte na pointu, tak radšej nečakajte… Idem zisťovať tie nechty.