Ďalšia destinácia: Singapur

Ako by som to… Ešte v Thajsku sme sa tak s Jurajom rozprávali, aké by bolo fajn skúsiť žiť niekde inde, napríklad v Austrálii. Hlavne nie v Ázii…

 

No a Juraj je známy tým, že keď ho niečo zaujme, stáva sa z neho muž činu :). Aj teraz tomu nebolo inak. Už v Thajsku začal sondovať, zisťovať možnosti, spriadať plány, písať si so známymi, skrátka spustil slušný kolotoč udalostí. Kolotoč, ktorý nás síce nezavedie do Austrálie, ale nebudeme zasa tak ďaleko. Zhruba v polovici prázdnin sme sa dozvedeli, že onedlho sa budeme sťahovať. Do Singapuru. Lebo veď “Singapore is a fine city!” 😀

Znie to jednoducho, čo? Ono to aj jednoduché je. “Požádej a je ti dáno”. Stačí požiadať, venovať svojmu prianiu dostatok energie a dostatok času a ono to vyjde.

Nevychádzam z úžasu vždy, keď si premietnem, kam nás posledný zhruba rok a pol zaniesol a čo nám všetko dal – dobré aj zlé a to vtedy zlé a náročné sa ukázalo ako nevyhnutné a prospešné, skrátka bez toho by sme neboli tam, kde sme teraz. Všetko to začalo frustráciou nás oboch v našich vtedajších zamestnaniach.  A snom, že predtým, než Miška začne chodiť do školy, vezmeme deti niekam preč z tej uponáhľanej každodennej reality. Niekam, kde si budeme len užívať, že sme spolu a nebudeme okrem toho nič ďalšieho riešiť. A ešte aby to užívanie nestálo priveľa peňazí a aby tá krásna krajina bola bezpečná :). Po racionálnej úvahe nám z tejto rovnice vyšlo ako naša ideálna destinácia Thajsko.

Juraj medzitým nečakane skončil na niekoľko mesiacov na maródke. Jeho choroba nás ako rodinu na pár týždňov úplne paralyzovala – na povrch vyplavovala vyhrotené emócie, padali slová, ktoré by sme za normálnych okolností nikdy nevyriekli, veľa sa u nás kričalo a vládla nepohoda. Až kým sme si neuvedomili, že toto vlastne náš vzťah a celé to naše spolužitie posúva do ďalšieho levelu. Dokázali sme si odpustiť, rozprávať sa úprimne a otvorene, plakať a nehanbiť sa za svoje emócie. Juraj si na chvíľu vyskúšal na vlastnej koži, aké je to byť doma a starať sa o domácnosť a tri deti. S deťmi si za tých pár týždňov vytvoril také puto, aké medzi nimi dovtedy nebolo. Ja som si vyskúšala zasa tú druhú rolu – príchody z práce, kedy sa na mňa, frustrovanú a unavenú, vrhal aj troma deťmi a nedali mi vydýchnuť, nieto ešte oddýchnuť :).  Chvíľu to vyzeralo, že  kvôli jeho nemocenskej našu cestu nezrealizujeme, ale rozhodli sme sa, že aj keby sme mali do poslednej koruny minúť všetky úspory, tak do toho ideme.

Ja som dala výpoveď v práci, Juraj si zobral v práci neplatené voľno, všetci sme sa nechali zaočkovať proti žltačke, kúpili sme za dobrú cenu letenky, usporiadali sme deťom rozlúčkovú párty s kamarátmi, upratali sme byt, zbalili veľký batoh a cestovnú tašku a vyrazili sme za dobrodružstvom.

A táto cesta nás doviedla k potrebe ešte niečo skúsiť. Vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Utriediť si priority. Prestať sa porovnávať s inými. Viesť menej konzumný život. Vlastniť menej vecí. Žiť viac srdcom a menej rozumom. Učiť sa byť viac tu a teraz.  Nehanbiť sa byť sám sebou. Byť viac láskavý a zhovievavý., k sebe aj k iným. Snažiť sa vidieť na ľuďoch to dobré. Netrápiť sa tým, čo bude, alebo čo bolo. Nechať veci plynúť.

A časť tejto našej novej cesty si ideme zažiť do Singapuru. Juraj vyrazil na prieskum terénu koncom septembra a nažíva si tam zatiaľ bez nás. Pracuje, zoznamuje sa s ľuďmi a prostredím, obzerá sa po ideálnom bývaní. My s deťmi sme v Prahe a pridáme sa k nemu po skončení prvého polroku našej prváčky Mišky.