Destinácií, kam by sme zo Singapuru mohli odletieť niektorou z nízkonákladoviek, je toľko, že treba mať jasne stanovené kritériá výberu. Tie naše sú nasledovné: vyhýbame sa obdobiu dažďov, tornád a iných zverejňovaných a pre turistu nie veľmi príjemných prírodných javov, hľadáme miesta, ktoré ešte nie sú úplne zničené masovým turizmom, chceme využiť aspoň jeden štátny sviatok a víkend, nesmie sa tam cestovať dlhšie než štyri hodiny a letenka musí byť za ľudovú cenu. Toto leto všetky naše kritériá splnilo Borneo.
Borneo je tretí najväčší ostrov na svete. Tri štvrtiny jeho plochy zaberá Indonézia, zvyšná štvrtina patrí Malajzii a jedno percento Brunejskému sultánstvu. My sme sa rozhodli preskúmať malajzijskú oblasť zvanú Sarawak, ktorá na relatívne malej ploche sľubuje všetko, čo by si človek túžiaci po dovolenke v prírode mohol priať – treky v národných parkoch, kúpanie vo vodopádoch, rezervácie s ohrozenými orangutanmi, more a pláže, hlavné mesto s príjemnou atmosférou. To všetko len hodinu a pol lietadlom zo Singapuru.
Ja som u nás zodpovedná za veci dovolenkové a svoju funkciu beriem naozaj zodpovedne. Prieskum mi vždycky zaberie neskutočne veľa času – aj preto, že naše predstavy o tom, ako by sme mali na dovolenke tráviť čas, sa nám s blížiacim sa časom odchodu vyvíjajú a menia. Napríklad si uvedomím, že prejsť 5 národných parkov za 9 dní fakt nie je v našich silách :D. Rôzne blogy cestovateľov s deťmi ponúkajú možnosť stráviť čas v hlavnom meste Kuchingu (po malajsky mačka) v niektorom dobrom hoteli s bazénom a odtiaľ robiť výlety autom. Dá sa. Nám však vstávajú vlasy dupkom už len pri predstave každodenných niekoľkohodinových presunov autom v čase rannej a večernej dopravnej špičky a večerov v strávených v hotelovej izbe s troma deťmi. My potrebujeme komfort a priestor zároveň :D. Na tom, čo by sme chceli vidieť, sme sa zhodli. Vlastne skôr sme sa zhodli na tom, že sme flexibilní a nehrotíme :D.
Začalo to tým, že som ani za svet nevedela nájsť bývanie. Nič sa mi nepáčilo, okrem jednej vily, ktorá ponúkala ubytovanie našich snov – izby v súkromnej vile s bazénom, priamo uprostred džungle. To ubytko malo len jednu chybu – podľa všetkých dostupných zdrojov bolo permanentne obsadené. Mne aj tak čosi hovorilo, že im mám napísať. A viete čo? Napísala som a voľnú izbu mali. Takže o ubytovanie na prvé štyri noci sme mali postarané a mohli sme vyraziť v ústrety dobrodružstvu.
Kým som na letisku vybrala peniaze z bankomatu, Juraj a deti stihli z požičovne prenajať auto. Zamestnanec sám so sebou zjednal polovičnú cenu z tej cenníkovej, očividne dosť prestrelenej.
Hodinu a pol po prílete sme si už potriasali rukou s pani Suri, našou domácou. Suri je rodáčka zo Sarawaku a so svojím manželom, Austrálčanom Cameronom, si splnili sen – kúpili si kus džungle a postavili si tento nádherný dom v štýle miestnych tradičných dlhých domov (longhouses). My sme sa u nej hneď cítili ako doma a v raji zároveň. Na privítanie som dostala gin&tonic a upršané popoludnie sme strávili objavovaním zákutí domu a plávaním v bazéne s výhľadom do džungle.
Pri spoločnej večeri sme sa cítili ako na návšteve u kamarátky. Suri nás pohostila tradičnou špecialitou – kuracím mäsom s citrónovou trávou a bylinkami pomaly duseným v bambusovej tyči na otvorenom ohni, podávaným s dusenými tapiokovými listami s ančovičkami a s ryžou.
Suri na druhý deň odišla na dovolenku a odovzdala nás do starostlivosti svojej známej Jo a jej priateľa Iana, ktorí sa jej príležitostne starajú o dom. Ešte predtým nám stihla zajednať sprievodcu na ďalší deň a kajakovanie.
Za tých pár dní sme toho zažili toľko, že si sama pre seba spisujem zoznam…
Deň 1 – výlet do tradičnej dediny pod taktovkou miestneho prievodcu, útleho starčeka Williama. Pôvodne sme sa mali ísť pozrieť na turistickú atrakciu Annah Rais Longhouse. Jedni z miestnych obyvateľov Bidayovia (Bidayuh) zvykli bývať, a časť z nich tak dodnes žije, v dlhých bambusových domoch na koloch so spoločným priedomím, z ktorého každé dvere vedú do jednej domácnosti. Jedna domácnosť je otvorený priestor, ktorý je kuchyňa, obývačka a spálňa zároveň. Priestor pod strechou zväčšia využívajú ako pôjd na odkladanie vecí.
Tento dom býva plný turistov, tak nám William ponúkol, že nás radšej vezme do inej dediny, kam sa turisti bežne nedostanú.
Tam sme síce nemohli ísť dovnútra do domov, ale videli sme, ako to v tradičnej dedine žije – ľudia na priedomí sušili ryžu a čierne korenie, ženy plietli koše, chlapi čosi opravovali. A za symbolický poplatok sme dostali povolenie urobiť si zopár fotiek… Sliepky a všadeprítomné mačky sa voľne potulovali po dedine.
Bidayovia sa dnes vraj živia poľnohospodárstvom – väčšina z nich vlastní nejaké pole a pestujú hlavne ryžu, čierne korenie a ovocie.
Kedysi boli Bidayovia lovci hláv – z bojov si ako trofej prinášali hlavu náčelníka porazenej dediny. Verili tomu, že duše porazených ich takto budú chrániť pred nebezpečenstvom a nepriateľmi. Podľa Williama sa s lovením hláv postupne prestalo s kolonizáciou a nástupom kresťanstva – zhruba v polovici 19. storočia, headhunterská tradícia bola načas oživená počas japonskej okupácie cez druhú svetovú vojnu. No a posledný zdokumentovaný ozbrojený konflikt, pri ktorom došlo k odsekávaniu hláv, sa odohral zhruba pred dvadsiatimi rokmi. Dnes je väčšina Bidayov silne veriacimi kresťanmi, kostoly sme videli vo všetkých dedinách, kam sme zavítali.
William je skúsený sprievodca. Vedel odpovedať snáď na všetko, čo nás zaujímalo. Okrem tradičnej dediny nás zaviedol vykúpať sa k miestnemu vodopádu a pozval nás k sebe domov na obed.
Jeho rodina už žije v modernejšej dedine v murovanom dome, ktorý je tiež zariadený minimalisticky. Okrem gauča, stolčeka (predpokladám, že pre hostí), ventilátora a telky boli v obývačke len rohožky na sedenie a vo vedľajšej miestnosti na kope nahádzané matrace. Jeho manželka nám navarila chutné miestne špeciality a hodovanie sme zavŕšili čerstvo natrhaným durianom, ananásom a melónom zo záhradky.
Deti sa vybláznili s ich vnučkou Ellianou, ktorá u starkých žije. Unavení, nabití informáciami a pozitívnou energiou z tohto stretnutia sme vyrazili domov.
Deň 2 sme strávili športovo. Boli sme na poldennom kajakovom výlete na rieke Sarawak, výborne zorganizovanom ľuďmi zo Semadang Kayak. V skupine sme boli s ďalšími asi 20 ďalšími ľuďmi a kľudným tempom sme s dvoma prestávkami prešli 11 km po prúde rieky.
Jo a Ian nás vzali večer do mesta na jedlo a keďže sme šli všetci jedným autom, predpokladám, že naša spoločnosť mohla mať mierne antikoncepčné účinky. Naše energiou nabité detičky sa celú cestu domov prekrikovali a učili Iana po česky a po slovensky.
Ian už by mal mať dokonale zvládnuté základné frázy, bez ktorých sa rozhodne nezaobíde, napríklad “Okamžite zhasni tú lampu!” “Pozor, je tu hovienko.” “Strašne to tu smrdí.” Každú novú vetu nasledoval výbuch hurónskeho rehotu, ktorý si dobre pamätám z detstva, keď to proste nejde zastaviť a je smiešne úplne všetko. Rehnili sme sa všetci a Jo za volantom mala čo robiť, aby nás bezpečne doviezla domov…
Deň 3. Začali sme ho skoro, lebo už o 9 ráno sme chceli pozerať kŕmenie orangutanov v Semmengoh Nature Reserve. Orangutany, ktoré sú schopné sa o seba sami postarať, tu žijú v prírodnej rezervácii a dvakrát za deň majú možnosť prísť si prilepšiť nejakou dobrotou, ktorú im pripravia chovatelia.
Pokiaľ je práve dostatok sezónneho ovocia, môže sa ľahko stať, že sa turistom v stanovených časoch nepríde ukázať ani jeden z nich. My sme mali šťastie, lebo už o pol deviatej, keď sme s predstihom dorazili, na raňajky čakala samička s mláďaťom a my sme ich mohli nerušene pozorovať, kým dorazili davy ľudí. Obidvaja sa najedli, zablbli si na lanách, zapózovali a zasa sa pobrali preč.
Rezervácia je vzdialená len pár kilometrov od Surinho domu a cestou sme zazreli čínsky cintorín, ktorý nás (rozumej mňa s Jurajom) na prvý pohľad zaujal. Rozkladal sa na obrovskom kopcovitom pozemku a také poloblúkové náhrobné kamene sme dovtedy nikdy nevideli. Číňania podľa Suri veria, že duša má byť pochovaná čo najvyššie na kopci a najlukratívnejšie miesta sa údajne predávajú až za pol milióna ringgitov (vyše 2,5 milióna českých korún). Túto informáciu som neoverovala, ale ak je pravdivá, miesto posledného odpočinku na ktoromkoľvek pražskom cintoríne si v porovnaní s týmto viete kúpiť “za hubičku”.
Zvyšok dopoludnia sme strávili povaľovaním pri bazéne a poobede už som nevydržala a chcela som sa na chvíľu prejsť po džungli okolo domu. Pridal sa aj Juraj a áno, priznávam, deti sme prinútili ísť s nami, lebo sme sa báli ich nechať doma samé. Krátka prechádzka malou súkromnou džungľou (s vysekanými chodníčkami) sa ukázala byť najväčším adrenalínovým zážitkom nášho pobytu. Juraj deťom oznámil, že domov pôjdeme až vtedy, keď budú všetci revať. Len to netušil, že sa tak stane behom necelých dvoch minút, takže svoj sľub nedodržal. Okrem toho, že nám deti celú cestu nadávali (“To kto vybral túto cestu?” “Tata, za to môžeš ty, my sme chceli ísť skratkou!” “Všetko to tu škriabe a pichá, poďme odtiaľto preč!” “Prečo si Suri kúpila túto blbú džungľu? Ja by som si radšej kúpila náš byt v Prahe a záhradku s trávičkou.”), sa naša 10-minútová prechádzka k rieke predĺžila skoro na hodinu. Vodca zavelil na ústup, až keď Miška s Vilkom začali takmer naraz plakať, že si zapichli do nohy nejaké tŕne a hrozne ich to bolí! Cesta domov bola dramatická – viedla cez bambusový mostík ponad akúsi roklinu. Ten zjavne už dlhšie nikto nepoužíval a pod Európanom štandardnej hmotnosti sa kus bambusovej konštrukcie prelomil. Zlomil aj polovicu zábradlia. S malou dušičkou sme sa všetci dostali na druhú stranu, pozreli sme sa z kopca na tú rieku a zistili sme, že sa tým istým rozpadnutým mostíkom budeme musieť aj vracať! Prežili sme to. A keď sme si pred domom trochu predčasne vydýchli, začali všetky deti príšerne jačať, že Vilko má na nohe húsenicu, ktorá nejde dať dole. Pijavicu tam mal. A šla dať dole – museli sme ju, pekne nacicanú, odtrhnúť. Ian s Jo, ktorých sme týmto randálom v neskorých popoludňajších hodinách zobudili, Vilka s úsmevom ukľudnili, že na Borneu mal pijavicu snáď každý a že nabudúce ju máme posoliť, vraj sa sama pustí. Fotky, pochopiteľne, nemáme. Kto by si so sebou na pár minútovú prechádzku bral telefón či nedajbože foťák?
Deti sme si museli udobriť podvečerným výletom do dediny, kde žije Jo-ina mamina s vnučkou Niou, povozili sa na korbe dodávky, z ktorej sme si pozreli ryžové polia a deň sme zavŕšili kúpaním v miestnych horúcich prameňoch. A chutnou večerou. A durianom :D.
Farmárčenie je drina všade. Cestou sme sa zastavili pozdraviť Jo-inu tetu, ktorá vlastní ryžové pole za dedinou. Krížom krážom cez polia majú naťahané povrazy s rozvešanými plechovkami. A keď už je ryža už takmer zrelá, farmári celý deň až do zotmenia vysedávajú pri svojich drevených búdach a ťahajú za povrázky, aby zvuk plechoviek plašil vtáky, ktoré by im inak mohli veľkú časť úrody zožrať. Vraj dostávajú aj dotácie v podobe osiva, možnosti požičať si kombajn a taktiež majú možnosť úrodu úrodu vláde predať.
Máme pred sebou poslednú noc v Surinom raji a čaká nás cesta do neznáma. A deti nám odpustili. Uťahaných a spiacich sme ich všetkých troch prenášali z auta do postelí, kde spinkali sladko až do rána bieleho a vstávali skôr, než nám bolo milé. Že by odveta? 😀
P.S. Zatiaľ sme netušili, že v tom neznáme zažijeme nečakané dobrodružstvo a noc plnú strachu, porovnateľnú snáď len s nocľahom v “Karavane smrti“.
Pokračovanie čoskoro…
