Naše deti dostávajú už druhý rok vreckové. V Prahe to bolo 20 korún za týždeň, v Singapure majú 2 doláre týždenne. Pamätám si, ako išli svoje prvé mince slávnostne minúť. Vikinke a Vilkovi sa páčili plastové hračky vo výklade vietnamskej večierky, ale na ne nemali, tak sa rozhodli, že počkajú, kým budú mať peniažkov dosť. Miška si povedala, že peniaze treba točiť a prvá dvacka jej vyšla presne na tvarohovú buchtu z pekárne a tri mandarinky vo večierke. Na tú radosť, že si svačinku kúpila sama a ešte k tomu za vlastné peniaze, nikdy nezabudnem! 😀
V Singapure si za svoje peniaze väčšinou platia malých plyšákov a drobné hračky v Zoo, ktoré odmietame pri každej návšteve kupovať my. Teraz sa nám v krátkej dobe nazbieralo zopár obchodných transakcií, ktoré z pohľadu dospeláka vyzerajú nadmieru neštandardne či nevýhodne, ale deti si ich vyriešili úplne sami a zakaždým boli s výsledkom spokojné.
Začiatkom septembra nám kamarátka Lenka posielala učebnice pre Mišku a do balíka prihodila pre každého piškóty a kakaové venčeky. Vilko si oboje okamžite rozbalil a do troch dní mal všetko do poslednej omrvinky vyjedené. Baby si tie svoje presypali do uzatvárateľných sáčkov a odložili do chladničky. O pár dní neskôr príde Vikinka a hovorí:
„Aha, mama, Vilko mi dal peniaze,“ a otrčí na mňa plnú hrsť zrolovaných dvojdolároviek.
„Len tak ti ich dal?“
„Nie, ja som mu za ne dala piškóty.“
Vilko mal chuť na sladkosti a ja som mu žiadne nedala, tak mu Viki za 8 dolárov predala zopár svojich piškót. Zaplatil zhruba dolár za kus. Obe strany boli s transakciou nadmieru spokojné.
Deti si nechávam raz za mesiac po jednom doma zo škôlky, aby sme si užili doobedie sami bez súrodencov. Medzi Viki a Vilkom prebiehal niekoľkohodinový spor o to, kto z nich bude tentokrát doma prvý. Vyjednávanie dopadlo takto: Vikinka ponúkla Vilkovi všetky svoje piškóty (mínus tie, ktoré mu už predtým predala) za to, že zostane doma prvá a Vilko jej ponuku nadšene prijal. Jedno dopoludnie so mnou má v našej rodine hodnotu presne trištvrte balíčka piškót! Tak neviem – je to dosť? :
Pred týždňom mi Vilko oznámil, že dal Miške všetky svoje peniaze. Vec sa má tak, že Miška si začala viesť denníček príjmov a výdajov a potrebovala rýchly cash, aby si mohla čo najviac napísať do kolonky príjmov. Tak bráška ukecala, že mu daruje korálky, ak jej on dá svoje peniaze. Vilko sa s korálkami nikdy predtým ani nikdy potom nehral.
„Ty si jej dal peniaze? A prečo, Vildo?“ pýtam sa.
„Ona mi za ne dala korálky.“
„Ty si potreboval korálky? Chceš z nich niečo vyrábať?“
„Hm, ešte neviem.“
„Rozmýšľal si nad tým, čo budeš robiť, keď pôjdeme do Zoo a ty budeš chcieť nejakú hračku?“
„No, ty mi ju kúpiš a ja ti doma vrátim peniaze.“
„Ale ty teraz nemáš žiadne peniaze a budeš musieť pár týždňov čakať, kým si zasa našetríš.“
„Vieš čo, mama, ja teraz žiadneho plyšáka aj tak nepotrebujem. A nepotrebujem ani peniaze. Mne je oveľa lepšie bez nich.“
Mala som miestami strašné nutkanie im do ich transakcií vstupovať a poučovať ich, ale som rada, že som to nechala na nich. Vilko s Viki ešte hodnotu peňazí príliš neriešia, len vedia, že im umožňujú dopriať si občas niečo, avšak zďaleka nie všetko, po čom práve túžia a čo im rodičia odmietajú kúpiť.
Miška vlastne brata o peniaze pripravila, pretože mu za jeho úspory predala niečo, čo vôbec nepotrebuje a pravdepodobne nikdy nevyužije. A ona sa zároveň zbavila jednej zbytočnosti :). A to je podľa mňa vlastne dobre. Aspoň sa Vilko naučí už teraz, že všade naokolo sú ľudia a inštitúcie, ktoré sa nás snažia neustále presviedčať o tom, aby sme si kupovali veci, čo vôbec nepotrebujeme. Veď koľko ľudí v dospelom veku takto stále vymieňa svoje peniaze za nezmysly! Ja som presvedčená o tom, že aj vďaka takýmto skúsenostiam sa naše deti nestanú ďalšími z nich…