Detičky, srandičky

Po tom, čo som zistila, že jedna zo záložiek na Google Keep preteká mojimi chaotickými poznámkami, som sa rozhodla spríjemniť si deň srandičkami našich detičiek. Nerada by som totiž zabudla na všetky tie výbuchy smiechu, ktoré vďaka deťom z času na čas zažívame.

Miška sa na mňa jedného dňa celkom dlho zamyslene dívala a skonštatovala: “Mama, ty vyzeráš ako Ind.”
Úprimne, čakala som čokoľvek, ale toto ma fakt šokovalo: “Ja???”
“No áno, pretože máš to znamienko medzi obočím. Ale máš krátke vlasy, takže nie si úplne ako Ind. A máš ich oranžové, takže skoro vôbec nie si ako Ind. Ešte máš pehavú tvár, takže vlastne vôbec nevyzeráš ako Ind,” smeje sa.

Vikinka: “Nevadí, že máš krátke oranžové vlasy. Ja ťa aj tak budem milovať, až kým nezomrieš.” Díky, Viki!

Vikinka ešte raz: “Sme tu tri holky a jeden pindík.”

Pindík po druhé. Vilko nám pri obede v preplnenom food courte nadšene rozpráva zážitky zo škôlky: “Včera som sa niečo nového naučil. Hugo ma naučil, ako sa po anglicky povie pindík. Pínas.”
Miška: “Vilo, to sa nepovie pínas, ale pínis!”
“Hugo povedal, že pínas a ja mu verím.”
Keď som zdvihla hlavu od taniera, prekvapene som zaznamenala nečakaný záujem okolia o dianie pri našom stole. Náš tajný jazyk nám vôbec nepomohol… 😀

Vilko pred časom usilovne vyrábal náhrdelník pre spolužiačku Raeanne, ktorá ho vraj miluje. Sondujem: “Ty máš rád Raeanne?” (čítaj Ríen)
“Nie, to ona ma miluje. Hovorí, že som handsome.”
Náhrdelník dal Hugovi. Hugo, dúfam, že ho nosíš!

Viki: “Miška by ti mohla pomôcť. Ona je experimentka na chytanie rýb.”

Miškina úvaha na tému pôvodu: “Emma a Lucas (obaja Slováci) sa narodili v Singapure, takže sú Číňania. Ty si sa narodila na Morave, tak si Moravkyňa, ocko je Bratislav a ja som pražská.”

Miška na farme: “Mama, mama, this cat is permanent!”
“Permanent? Myslíš, akože to je ich mačka, ktorá tu s nimi žije?”
“Mamaaaaa! Čo nechápeš? Permanent, akože je tehotná a bude mať mačiatka!”

Hráme s Vikinkou v lietadle kameň-papier-nožnice a po chvíli túto nudnú hru ozvláštni podľa svojho gusta na “nožnice-třpytky-zlato”. Hneď sa nám lepšie hralo 😀

Miška cestou na nákupy: “Toto MHD-čko (rozumej HáEmko) má dve poschodia?”

V marci, asi týždeň po mojich narodeninách Vilko sonduje: “Mama, ty máš dvesto rokov?”
Cítim sa celkom mlado, tak ma pánko dosť zaskočil. “Čo myslíš, mám? Pamätáš sa, aké narodky som nedávno oslavovala?”
Nepamätá, lebo som oslavu neplánovala pol roka dopredu, nepozvala som si dvadsiatich kamarátov a nemala som piňatu.
“Nepamätám. Máš viac?”
Do rozhovoru vstúpi Viki: “Podľa mňa má menej. Mama, fakt, koľko máš rokov? Máš sto?”

Hráme hru, čosi ako kvarteto s písmenkami, spájajú sa veľké písmená s malými. Na každej karte je obrázok zvieraťa, ktorého názov začína na to písmeno. Vikinka si vytiahne kartičku s K, na ktorej je nakreslená koala a pýta si kartu od Vilka: “Vilko, máš K akooooo, hmmmmm kanda?”
Je to moje dieťa! Ja tiež nie a nie koalu s pandou od seba odlíšiť!

V Pezinku sme cestou na ihrisko prechádzali okolo krčmy (rohový dom) so záhradkou.
Vilko: “Keď sme išli okolo tohto domčeka s babičkou, sedel tam chrapúň a pil pivo.”
“Ako si vedel, že je to chrapúň?”
“Normálne, spoznal som ho.”
“Počkaj zlatík. To ako si ho spoznal?”
“Normálne. To bol úplne ten istý chrapúň ako v pesničke. Mal rovnaký hlas.”

Miška plánuje: “Mama neznáša, keď tu máme bordel. V nedeľu budeme robiť veľký úprat. Ja budem vrchná upratovačka.”

Leave a comment