Ani vo sne by som sa nenazdala, že onedlho potom, čo dopíšem článok o viac či menej absurdných singapurských zákonoch, budem iniciátorom porušovania miestnych prísnych pravidiel ja sama. Okej, nepočítam to, že som párkrát prebehla na červenú (neponáhľala som sa nikam, len mi na slnku bolo hrozne teplo) a že sme raz viezli jednu zastávku metrom durian…
Dnes poobede sme sa v neplánovane hojnom počte stretli pri bazéne. Celkom 5 matiek štyroch národností a 8 detí vo veku od troch do siedmich rokov. Popoludnie začalo nevinne plávaním, hraním sa na ihrisku, naháňačkou, až kým som mládeži neponúkla zopár kried, ktoré som nedávno kúpila. Všetky deti si kriedy vzali a začali si kresliť kúsok od nás pri schodoch. Ani nie po piatich minútach za mnou pribehol 8-ročný čínsky chlapec Brian, na ktorého začínam mať miernu alergiu (vysvetlím neskôr alebo inokedy) a začal mi zadýchane vysvetľovať, že s tým musia okamžite prestať, lebo im učiteľka v škole povedala, že kresliť kriedami po zemi sa nesmie. Ja som ho ukľudnila, že viem, že sa nesmie kresliť graffiti farbami, ale že deti nikoho neobťažujú a kriedy sa dajú ľahko umyť. A že keď nám príde povedať niekto dospelý, že to vadí, tak deti prestanú. Skrátka a dobre, snažila som sa ho čo najrýchlejšie vypoklonkovať. Netrvalo to dlho a prišla dospelá pracovníčka bezpečnostnej služby, že dostala hlásenie, že tu naše deti kreslia po chodníku a že kreslenie na chodník nie je povolené, lebo chodník je súkromným vlastníctvom majiteľov bytov. A že máme deťom povedať, aby s tým okamžite prestali. Tak sme im to povedali, zatiaľ čo snaživý Brian sa svojou vodnou NERF-kou snažil detské maľby odstrániť z povrchu zemského. Strážničke sme sa všetky kajúcne ospravedlnili s vysvetlením, že sme nevedeli, že po chodníkoch sa kriedami kresliť nemôže, lebo tam, odkiaľ pochádzame, je to celkom normálne. Tá sa chápavo usmiala, skonštatovala, že sa vlastne nič nestalo a išla preč. Aby v zápätí prišla znova, tentokrát v spoločnosti upratovača, ktorý si niesol mop a vedro vody, lebo kriedové graffiti bolo treba “neprodleně” vyčistiť (tu priznávam, že ma ani za svet nevie napadnúť vhodné slovenské slovo okrem okamžite)…
Medzitým sa zotmelo, dve maminy sa s deťmi odporúčali a zostali sme len tri, pomaly sme balili veci a zberali sa domov. Tesne pred opustením miesta činu za nami opäť prišla pani z vrátnice, zavolala si ma bokom (asi vedela z dobre informovaného zdroja, že ja som iniciátorkou celej akcie) a pýtala si odo mňa osobné údaje, ktoré som jej odmietala dať s odôvodnením, že vôbec nerozumiem, prečo by som to mala robiť. Veď sama povedala, že o nič nešlo. No, nešlo, ale každý prípad, ktorý jej niekto nahlási a ku ktorému pracovník bezpečnostnej služby príde, sa musí zaevidovať. Pre poriadok. Naozaj o nič nejde. Ale vedenie by jej len ťažko uverilo, že sa tu celé dni nič nedeje. Tak som jej teda požadované nacionále nadiktovala, ona si následne rovnaké informácie vypýtala aj od ostatných dvoch spolupáchateliek, ktoré boli ochotné spolupracovať úplne rovnako ako ja. S pani sme sa priateľsky porozprávali, ale bohužiaľ, identitu toho, kto jej náš prečin oznámil, nám odhaliť nemohla.
Takže je to oficiálne: máme first strike. A ja neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Každopádne som si to sama pre seba potrebovala hneď takto spísať, lebo zisťujem, že keď ma niečo s.rie, písanie má zázračné terapeutické účinky. A zajtra by som nad tým veľmi pravdepodobne mávla rukou…
Mladí delikventi aj ich ocko sladko spia a ja si idem dať k písaniu jeden terapeutický Hoegaarden. Môj obľúbený. Na zdravie a pekný víkend!
Čo myslíte, bol to Brian alebo niekto iný??