Prednedávnom som sa rozhodla, že opäť raz otestujem, ako to funguje s tým, že sa nám vesmír plní všetky priania.
Ráno som si tak povedala, že by som chcela v ten deň zažiť niečo, z čoho padnem na zadok. Som si vedomá toho, že padnúť na zadok nemusí byť úplne pozitívne, tak som obozretne svoje prianie upresnila – ale v dobrom :). A takmer okamžite som ho pustila z hlavy. Podvečer, keď sme sa s deťmi vracali domov, ma Miška zaťahala a ruku a skríkla: “Mama, mama, dívaj sa, čo máme na dverách!” Všetky deti okamžite oskenovali dvere pohľadom a zborovo vykríkli: “Oleander!” Na vchodových dverách, priamo na čísle bytu, čakal na zotmenie krásny motýľ Lišaj oleandrový. Tak v tej chvíli som naozaj skoro padla na zadok. Toto bola odpoveď na moje prianie. Pozdrav v podobe motýľa. Dvoch vlastných Oleandrov sme si totiž pred vyše rokom v Thajsku láskyplne sami vypiplali a doteraz na nich občas spomíname… A v ten večer sme ho chodili každú chvíľu zvedavo kontrolovať, či je ešte stále u nás, alebo či už odletel do diaľav. Úžasné, však?
Ako to máte so splnenými prianiami vy? Viete prijímať to, čo vám život prináša bez ohľadu na to, či sa vám to v danom momente páči alebo nie? A byť za to vďační? Viete si aj v tých obyčajných stereotypných chvíľach nájsť niečo krásneho? Ja sa to učím. Je to beh na dlhú trasu, ale život je tak krajší. Ľudia príjemnejší. A mne je lepšie, viac sa usmievam a som spokojnejšia.