Cesta na Panglao trvala o dosť dlhšie, než sme plánovali, ale to už nás vlastne ani neprekvapilo. Putovanie na juh k moru sme si spríjemnili dvoma krátkymi zastávkami – polhodinkou na obed a návštevou Philippine Tarsier and Wildlife Sanctuary.
Je to rezervácia, v ktorej žije ohrozený druh miniatúrnej opičky Okáľa drobného, ktorého nájdete už len na niekoľkých miestach v Ázii a jedným z nich je filipínsky ostrov Bohol. Žijú voľne v rezervácii, ktorej maličká časť je sprístupnená verejnosti. Vstup do nej je možný len so sprievodcom a po vyhradených chodníkoch. Návštevníci by mali byť čo najtichšie, pretože okále sú nočné živočíchy, cez deň teda spia a každé vyrušenie ich veľmi stresuje. Vo verejnosti prístupnej časti žije týchto drobcov len osem a každý deň pred otvorením personál chodí a hľadá, kde sa uložili na denný spánok a vodia návštevníkov len k tým, ktorí pospávajú popri chodníčkoch. Môže sa stať, že niektorý deň uvidíte len jednu alebo dve opice. My sme ich videli päť. Potvrdzujem, že opičiak je drobný ako mončiči. Vraj je to cicavec s najväčšími očami v pomere k svojmu telu, oči má väčšie než mozog či žalúdok. Keby mal človek oči v takom pomere k svojmu telu ako okáľ, boli by veľké ako grapefruit! Tými očami nevie hýbať, zato hlavou otáča o 180 stupňov. Jeden zo zdrojov taktiež tvrdí, že poslúžil ako predloha pre Yodu z Hviezdnych vojen. Istá podoba by tam bola, čo?
Po úmornej ceste, na ktorej padla otázka “Kedy už tam budeme?” aspoň dvadsaťkrát, z toho desaťkrát som ju položila nášmu šoférovi a sprievodcovi Renovi ja sama (a zakaždým ma mystifikoval), sme po vyše štyroch hodinách dorazili na miesto určenia, juh ostrova Panglao.
Pláže
Na Panglau sme boli pri mori. Veľkú časť programu sme odovzdali do rúk deťom a tie sa rozhodli, že vodopády, jaskyne, či nebodaj kostoly nechcú vidieť ani za svet. Tak sme spoznali niekoľko pláží. Všetky z nich boli v pohode. Našincovi, zvyknutému dovolenkovať v preplnenom Chorvátsku, kde má na pláži často problém nájsť si svoj meter krát meter životného priestoru na opekačku, bude pripadať pekná aj tá najznámejšia, najplnšia a najhoršia z nich – Alona Beach. Tú sme mali z domu najbližšie. Ak si odmyslím nespočet ľudí a motorových člnov, bola tá pláž úplne postačujúca, neváľali sa na nej žiadne plasty, bola vždy rozumne čistá a túlaví psi tam nechodili v smečkách ako v Thajsku, skôr po jednom :). Stačilo urobiť pár krokov do vody a už sme obdivovali hviezdice a drobné koraly s rybkami. Ostatné menšie pláže boli prázdnejšie, kľudnejšie, piesok belší a púdrovejší, ale nie vždy sa dalo kvôli vlnám šnorchlovať. Takže pláže rozhodne oukej.
Poobede nášho druhého dňa sme s deťmi čosi zaujate stavali, keď nás oslovil ktosi neznámy. Čo neznámy, úplne známy. Náš kamarát Španiel Kian z farmy, ktorý dorazil o pár dní skôr než zvyšok rodiny, aby mohol ísť nerušene a bez výčitiek potápať. Rovno sme si aj naplávanovali spoločný výlet loďou!
Panglao je známa potápačská destinácia. Neďaleký ostrov Balicasag je preslávený úžasným podmorským svetom. Lenže… Dostať sa tam zaberie vyše hodiny loďou, z lode sa treba vylodiť a s davmi ďalších turistov očakavajúcich podmorskú dokonalosť sa nechať na loďkách odviezť ku koralovým útesom. Tam budete plávať ako sardinky v konzerve medzi všetkými ostatnými, ktorí sa tam priviezli s vami. Masový turizmus = nič pre nás. My sme sa uspokojili s tripom na šnorchlovanie kamkoľvek do polhodiny od Alona Beach a na Virgin Island, kde sa nám páčil prísľub romantickej prechádzky na úzkom polmesiaci dokonale bieleho piesku, vystupujúceho z krištáľovo čistej vody.
Šnorchlovačka dopadla presne podľa očakávaní: jedna potápačka odmietla opustiť loď – voda je príliš studená a slaná (Vikinka), ďalšej netesnil šnorchel a bola unavená (Naomi), tretia sa po chvíli potrebovala ísť zohriať na loď (Miška), jeden chlapček pišťal, že chce plávať s maminkou a nie s ockom (Oscar) a posledný chlapček sa potápal ako divý a z vody sme ho museli vyťahovať za uši (Vilko). Ešteže sme sa nikam ďalej netrepali. No a Virgin Island, ten prišiel o panenstvo už pekne dávno. Bol práve príliv, piesok sa krásne belel aj niekoľko centimetrov pod priezračnou vodou. Okrem nás si kľudnú romantickú prechádzku na opustenom ostrove prišlo užiť osadenstvo z cca päťdesiatich ďalších lodí a rovnaký počet ľudí tam s niečím kšeftoval. Zaujímavá zastávka to bola, to rozhodne. Výnimočne som nehysáčila ja, ale Juraj a po chvíli zavelil, že okamžite odchádzame. Kapitána, ktorý po polhodinke plavby ukonaný zaspával, sme nemilosrdne vytiahli z lehátka, aby nás čo najrýchlejšie odviezol na maličký a nie veľmi pekný, ale zato ľudoprázdny ostrov opodiaľ. S kamošmi sme si po vylodení dali ešte neskorý obed a pivo, opäť sme sa rozlúčili a pobrali sme sa, tentokrát už naozaj, každý svojou cestou.
Ich nadšenie je priam hmatateľné 
Opustený ostrov
Ubytovanie
Vyberám intuitívne, avšak po dôkladnom prieskume. Po príliš dôkladnom prieskume a moja nerozhodnosť ma stojí kopec času – do budúcnosti si dávam za cieľ skrátiť čas strávený nad ubytovaním na menej než polovicu, to bude aj tak viac než dosť! Väčšinou sa vyhýbame obrovským rezortom, kde býva dokonale vyškolený personál, kvalitné ubytovanie na vysokej úrovni, výborné jedlo, ale často príliš neosobné prostredie. Miestni zamestnanci zväčša nie sú schopní odpovedať na jedinú otázku, ak je to niečo, čo ich nenaučili. Často sa s nimi nedá poriadne dohovoriť, názor na nič nemajú, nikam necestujú, poradiť nevedia – ako by aj mohli, jednodňová útrata bežného turistu presahuje výšku ich týždennej alebo možno aj mesačnej mzdy. Preto máme radšej rodinné penzióny alebo rezorty, kde sa môžeme stretnúť s majiteľom, takže je to pridaná hodnota skôr prístupu než extra komfortu. O Filipínach sa hovorí a píše, že ubytovanie je v porovnaní s okolitými krajinami drahšie a kvalita nestojí za nič. Súhlasím.
My sme sa rozhodli bývať na mieste zvanom The Barefoot Alona Resort, ktorý sa na pohľad od desiatok ostatných rezortov v okolí absolútne ničím neodlišoval. Až na mieste sme zistili, že sa odlišoval. Odlišoval sa Brianom, jeho majiteľom – nízkym, zavalitým, srdečným a vtipným Austrálčanom. Rezort prednedávnom kúpil a zrenovoval a teraz tam prebýva doslova 24 hodín denne a dohliada na personál. V Ázii žije už vyše stvrť storočia, je tu druhýkrát ženatý a jeho výživné historky zo života v Indonézii aj na Filipínach nás dosť bavili. Rezort sa navyše pýšil šéfkuchárom ovládajúcim thajskú kuchyňu, jedlo bolo v pohode, tak sme si pár večerov veľmi radi ušetrili cestu do mesta a dohadovanie, čo budeme jesť.
Jedlo
Na dovolenkách ma najviac zo všetkého stresuje jedlo. S deťmi otázka stravovania dostáva úplne iný rozmer, než keby sme cestovali sami dvaja – treba minimálne trikrát denne nájsť miesto, kde budú aspoň traja z piatich členov rodiny schopní si vybrať pokrmy, ktoré by im mohli chutiť, ideálne iné než hranolky s kečupom. Na Filipínach to bola celkom výzva.
Ďalšia vec, ktorou sú Filipíny neslávne slávne, sú nekvalitné potraviny. Miestnej kuchyni dominujú tieto tri základné ingrediencie: tučné bravčové mäso, margarín a cukor. Všetko v 3XL dávkach. V tropickej destinácii by som čakala jednoduchý prístup k čerstvému tropickému ovociu a zelenine, ale opak je pravdou. Ovocie na miestnych trhoch, nielen v plážových stánkoch, bolo často importované – jablká z Číny, ananás zo strednej Ameriky, zelenina ktovie odkiaľ. Všetko drahšie než v singapurskom supermarkete. Aha, tak preto tradičné jedlá nemajú žiadnu chuť a zeleninu v nich treba hľadať lupou!
Na trhu: “To je miestny ananás?”
Predavač sa zamyslí, poškriabe sa na hlave a odpovie: “Hm, nie, na to je príliš veľký. To je Delmonte dovezený z Ameriky.”
Väčšina hotelov strednej kategórie ponúka len kontinentálne raňajky. Aj miestnym kaviarňam a bistrám dominuje raňajkové menu v podobe dvoch kúskov toastového chleba, jednej slaniny, dvoch vajíčok, kúsku margarínu a na špičku noža nejakého džemu. Prípadne si môžete dať filipínske raňajky – kopček suchej ryže, vajíčko a akúsi klobásku, obsahujúcu mäso a cukor v pomere 1:1. K obidvom variantám dostanete šálku lahodnej instantnej kávy. Oboje za vyššiu cenu než zaplatíte za raňajky Singapure. My sme raňajkovali vo vegetariánskej kaviarni Shaka, kde to ráno a vlastne celý deň žilo a na posledný deň sme objavili parádnu francúzsku pekáreň, v ktorej sme sa nadšene vrhli na kávu a francúzske dobroty v takmer dokonalej európskej kvalite. Okrem toho sme vyskúšali nespočet reštaurácií, ale za zmienku stojí toto jediné street bistro.
Keď sme sa o jedle bavili s Brianom, len poznamenal, že filipínski kuchári veľmi radi podľa vlastného uváženia z receptov vynechávajú ingrediencie, alebo menia postup prípravy jedál a občas sa stane, že prisypú cukor aj tam, kde byť nemá. Okrem toho to do najbližšieho väčšieho supermarketu z odľahlejších miest majú aj dve hodiny cesty autom, tak sa to prejaví na cene.
Jednou z filipínskych špecialít je balut – je to kačacie embryo v rôznych štádiách vývoja uvarené ako vajíčko natvrdo. Údajne najlepšie chutí, keď už je vytvorený chrumkavý zobáčik. Nenabrali sme odvahu túto kontroverznú delikatesu ochutnať, Juraj mi ju len odfotil kdesi na trhu. Fotka úplne stačila!
Úprimne nás prekvapilo, že v mnohých reštauráciách a obchodoch sme dostali papierové slamky a sáčky namiesto všadeprítomného plastu. Nevídané dokonca aj vo vyspelom Singapure, kde nikto ani len nepredstiera, že by ich zaujímal dopad používania plastov na životné prostredie.
Ľudia
Z ľudí som mala rozporuplné pocity, aj keď vlastne presne neviem prečo. Sú zdvorilí, všetkých oslovujú “sir” a “maam”, sú ochotní a milí. O Filipíncoch a filipínskej mentalite som čo to už vedela predtým, lebo Singapur je plný helperiek (domestic helper alias služobná), ktoré sa tu ľuďom starajú o domácnosť. Tu som o helperkách písala vlani. Často sú jediné, kto v rodine zarába peniaze a majú nezávideniahodné postavenie. S nastrčenou rukou sa na ne, ako na jediný zdroj príjmu, totiž neustále obracajú blízki aj vzdialení príbuzní a očakávajú pravidelné finančné injekcie. Čím viac dostanú, tým viac čakajú a všetci zúčastnení sa tak točia v nekonečnom začarovanom kruhu.
V krajine je lacný alkohol, tak sme chlapíkov, ktorí postávali či polihovali na pláži alebo popri cestách a čakali na zákazníkov, často videli s fľaškou v ruke. Lornie z farmy, kde sme boli predtým ubytovaní, aj Brian nám potvrdili, že miestni páni ako zamestnanci nestoja za veľa. Treba nad nimi nonstop stáť a dozerať, aby to, čo majú robiť, vôbec robili, prípadne robili tak, ako majú.
Filipíny sa pýšia tým, že sú jedinou katolíckou krajinou v Ázii. Napriek tomu tam skôr než usporiadané vzťahy panuje vzťahová anarchia. Ženy sú často slobodné mamičky, alebo aj keď nie sú, mnohokrát so svojimi manželmi nežijú a tí sa o deti nestarajú a neprispievajú na ne. Na Filipínach neexistuje rozvod, len zrušenie manželstva – je to vyhlásenie neplatnosti manželstva, ako keby nikdy neexistovalo. Zrušiť manželstvo nie je zďaleka také jednoduché ako sa rozviesť. Okrem toho je to aj finančne náročné a väčšina Filipíncov naň jednoducho nemá peniaze, tak svoje expirované manželstvá nerieši. Problém môže nastať, pokiaľ by si jeden z manželov našiel nového partnera. Pokiaľ by sa napríklad Filipínka dlhodobo žijúca v cudzine chcela rozviesť a znova vydať, jej rozvod z inej krajiny na Filipínach neplatí. Táto rozvedená a znova vydatá žena sa podľa filipínskych zákonov dopúšťa bigamie, pokiaľ jej filipínske manželstvo nebolo anulované. Ak by sa chcela do krajiny vrátiť, prísť navštíviť svoje deti alebo príbuzných, musí si nechať manželstvo anulovať, alebo sa jednoducho zmieriť s tým, že sa domov nevráti a ak má deti, že svoje deti neuvidí. Nepredstaviteľné. Pre mňa rozhodne. A chápem všetky ženy, ktoré z Filipín utekajú za lepším životom hocikam inam. Zdrojom týchto informácií je naša susedka Dorothy, zopár helperiek, ktoré poznám a internet. Filipínske zákony som rozhodne neštudovala, preto môžu byť mierne skreslené.
My dvaja s Jurajom sme si na dovolenku niesli každý svoj balík nepohody a čakali sme, že dovolenkovaním sa ako mávnutím čarovného prútika chmáry rozplynú a bude nám zasa slniečkovo. Ale nebolo. A táto dovolenka sa nám až tak nepáčila a ja neviem, či to bolo spôsobené práve tou našou nespokojnosťou, alebo preto, že nám to tam proste nesadlo.
Zlatým klincom celého pobytu bola výstupná procedúra. Na letisko v Cebu nás nechceli pustiť, kým im neukážeme zoznam cestujúcich. Ja naivka som čosi takého ani vo sne nečakala, dáta som mala vyčerpané, bezplatná wifi nestačila na otvorenie prílohy mailu s našimi menami, dohadovanie s policajtkou mi bolo figu platné. Normálne si vzala naše pasy a šla si overiť, či máme naozaj v ten deň odlietať. Potom, čo nás milostivo na letisko vpustila, nás čakal krížový výsluch pri pultíku na check in:
“Za akým účelom letíte do Singapuru?”
“Žijeme tam.”
“V tom prípade potrebujem vidieť vaše singapurské doklady.”
Ja v duchu: “Halóóó, pani, ja z tejto krajiny chcem čo najskôr odísť a vám môže byť fakt srdečne jedno, kam idem a čo tam budem robiť, pokiaľ mám platný pas a kúpenú letenku.”
Ja nahlas: “Načo ich potrebujete vidieť? Zatiaľ nikdy nikto okrem singapurských úradov naše singapurské doklady vidieť nepotreboval. Myslím, že by vám by mohli stačiť pasy.”
“Také máme nariadenie.”
Vo mne to vrelo, ale zdržala som sa ďalších komentárov, doklady som predložila, (po)slušne počkala, kým ich porovná s pasmi a oboje mi vráti.
Pani na rozlúčku: “Tu pri vedľajšom okienku ešte budete musieť zaplatiť terminal fee, inak vás nepustia na terminál.”
Ja už fakt šokovane: “Čo? Čo je to terminal fee? A prečo ho mám platiť? Ja mám platnú letenku a chcem odtiaľto odcestovať.”
“Ak chcete odletieť, musíte zaplatiť terminal fee,” neunúva sa nič vysvetľovať.
“Dá sa to zaplatiť kartou?”
“To ja neviem, povie vám to kolega, keď prídete na rad.”
Dalo sa zaplatiť kartou. Tak sme si zaplatili kartou vyše sto dolárov poplatok, ktorý vo väčšine krajín a na väčšine letísk býva zahrnutý v cene letenky. Ale nie na Filipínach. Našťastie sme prišli na letisko s takmer trojhodinou rezervou, inak by sme hádam ani v ten deň neodleteli.
Zbohom, Filipíny, my sa tak skoro nevrátime… Koniec správy.