Nieeee! Nerozvádzame sa. Juraj ma nevyhodil z domu. Ani ja jeho.
Za pätnásť rokov som sa sťahovala šesťkrát. Nemachrujem. Viem, že mnohí ľudia sa sťahujú každú chvíľu a nemajú s tým najmenší problém. Ja som si prednedávnom pri upratovaní s úsmevom zaspomínala, ako tie jednotlivé sťahovania prebiehali. No, čoraz lepšie a lepšie…
Sťahovanie od bývalého frajera naspäť k mame bolo náročné najmä psychicky. Predsa len, návrat do rodičovského hniezda pár rokov pred tridsiatkou môže vyznievať mierne pateticky, aj keď ide len o návrat dočasný. Usídlila som sa v svojej starej detskej izbe, pobytu doma a kontaktu so “spolubývajúcimi” som sa vyhýbala, ako sa len dalo. Všade som videla to, čo som si vtedy vysvetľovala ako súcitné pohľady a prílišnú nevyžiadanú a moje nervy drásajúcu ochotu. Čo by si si dnes dala na večeru? Nepotrebuješ niečo vyprať? Aký si mala deň? Máš večer čas? Porozprávame sa? Jaj, čo by som za týždeň v mama hoteli dala dnes!
Ďalšie sťahovanie na seba nenechalo dlho čakať a ja, ktorá som tak strašne túžila po obrovskej životnej zmene, som sa jej dočkala. Dostala som job v Strasbourgu! Zbalila som sa a presťahovala do krajiny, kde som nerozumela ani slovo a nikoho som nepoznala. S miernou triaškou, stiahnutým žalúdkom, obrovským strachom a s jedným veľkým kufrom. Keď som o dva a pol roka odchádzala zo Strasbourgu do Prahy, viezla ma autom kolegyňa Ria. Na zadnom sedadle som sedela schúlená s kolenami pod bradou, krabicami naskladanými ako puzzle pod nohami, obložená jednou obrovskou taškou napravo, druhou naľavo. Kufor bol tiež plný mojich vecí. Jednu životnú kapitolu som uzavrela a druhá sa predo mnou práve otvárala.
V podnájme na pražských Vinohradoch, kam som sa nasťahovala k Jurajovi, som mu veľkoryso vyčlenila tri poličky a polovicu skrine (viac aj tak objektívne nepotreboval) a zbytok bytu som zabrala ja.
Sťahovanie do vlastného, krvopotne zrekonštruovaného, dvojizbáku bolo jednoduché. Pozhŕňali sme veci zo skriní a políc do kufrov a krabíc a s pomocou kámošov sme ich autom na niekoľkokrát previezli do nového domova, ktorý dočasne zíval prázdnotou. Nie nadlho! O to som sa postarala ja. Konečne som mohla povyťahovať všetky tie obrázky, rámiky, svietniky, vázičky, ozdobičky a serepetičky, ktoré niekoľko rokov trpezlivo čakali na svoju príležitosť. V byte v Strašniciach sa naša rodina sa rozrástla o jedno dieťa a naše hmotné statky o haldy ďalších vecí, ktoré nám tak trochu začali prerastať cez hlavu. Nastal čas na sťahovanie. Zo Strašníc na Žižkov. Z malého do väčšieho.
K tomuto sťahovaniu pristúpila oveľa zodpovednejšie a sofistikovanejšie než kedykoľvek predtým. Riadila som sa tipmi na stránkach sťahovacej firmy a veci som roztriedila do krabíc tématicky a zároveň podľa priority vybaľovania. Všetky krabice som polepila krasopisne napísanými podrobnými zoznamami a označila ich číslami od 1 do 3, to je tá priorita. Jednotka znamená – bez tohto neprežiješ, okamžite začni vybaľovať, dvojka – počká kľudne aj pár dní, týždňov, mesiacov. No a trojka, to je kategória, že keď raz budeš mať čas a chuť, tak to možno vybalíš. Obsah poslednej trojky putoval do kontajnera pri našom poslednom sťahovaní zhruba päť rokov nato, čo sme sa do bytu nasťahovali. Len tak zo zvedavosti som ju otvorila, či predsa len neobjavím nejaký poklad. Neobjavila som. Krabica obsahovala okrem iného aj štósy prezentácií z korporátnych školení, niekoľko modelov tašiek na notebooky rôznych veľkostí a farieb, nezmyselné darčekové predmety, cédéčka a dévédéčka, ktoré si už roky nemáme na čom prehrávať. Lekcia, ktorú som sa tu naučila: priorita trojka = smetiak. Bez zaváhania a výčitiek.
Sťahovanie s troma deťmi na opačnú stranu zemegule ma paradoxne stresovalo najmenej zo všetkých. Možno to bude aj tým, že sme sa necelý rok predtým vrátili z Thajska a tam nám došlo, koľkými zbytočnosťami sa obklopujeme. Ja som sa po návrate úplne spontánne pustila do niekoľko týždňov trvajúceho maratónu vypratávania, triedenia a upratovania a naša domácnosť prekukla a odľahčila sa o niekoľko krabíc a vriec s oblečením, hračkami, papiermi, ozdobami, doplnkami. Zbavili sme sa vecí, ktoré sme mali doma úplne zbytočne, nikomu už neslúžili a nerobili radosť.
Pred odletom trebalo len: nájsť nájomníkov, predať či darovať veľkú časť nábytku, zariadenia, kníh, hračiek, oblečenia, pobaliť nás a vypratať celý byt. Bol to náš niekoľkomesačný projekt a s deťmi sme ho zvládli bravúrne, aj keď pri rozlúčkach s mnohými vecami nám všetkým tiekli slzy. Zopár krabíc potrebných a obľúbených vecí na nás stále čaká na bezpečnom mieste :).
Sto kíl toho, čo sa nám zdalo nevyhnutné, sme si priviezli so sebou do Singapuru. Sťahovanie bolo o to jednoduchšie, že je tu jedno ročné obdobie – leto. Navyše bol byt čiastočne zariadený a my sme len postupne prikúpili zopár kusov nábytku a zariadenia. Byt je po roku plnší, ale rozhodne nie je preplnený. Udržiavame ho v stave, aby sme v ňom vedeli dýchať a aby sa na nás odvšadiaľ nevalili veci. Chceme robiť a aj robíme vedomé rozhodnutia o tom, čo doma chceme mať a v akom množstve. Keď kúpime nové veci, väčšinou niečo staré a nepotrebné darujeme či vyhodíme. Vlastniť málo vecí je náš recept na spokojnosť.
Takže ak aj by došlo ku katastrofickému scenáru a náš domáci by nám jedného krásneho dňa zavolal, že sa máme do večera zbaliť a vypadnúť, dáme to úplne v pohode. Ešte by som hádam stihla aj na kávičku so susedkami zbehnúť :D.
Sonda do kamarátovej duše: Ako ste na tom vy? Chytá vás panika pri predstave sťahovania? Ako to vyzerá u vás doma? Ste skôr vyhadzovači alebo vetešníci?