Reč bude o našej dopravnej evolúcii, pochopiteľne.
Chodci
Prišli sme sem s tým, že podľa Google máp máme všetko blízko, takže žiadny dopravný prostriedok nebudeme potrebovať. Maximálne na pár dní auto, aby sme si pobehali ostrov a videli všetky dôležité pamiatky a pláže. Keď sme to oznámili našej domácej, pani Krevetke, že máme v pláne prežiť bez auta a že ani motorku isto nevyužijeme, dívala sa na nás ako na pološialených hipíkov. Vzápätí sme pochopili prečo. V tejto krajine je aj 50 metrov vzdialený obchod dosť ďaleko na to, aby človek naštartoval motorku. A podľa toho vyzerajú aj ulice. Nekomentujem teraz stav vozoviek, skôr absenciu chodníkov. S pešiakmi tu nikto nepočíta a chodiť pešo znamená vystavovať sa zvýšenému riziku. To sme zažili prvé dva dni pri našich peších vychádzkach na pláž a do mesta na jedlo. Obzvlášť potme je to adrenalín. No, tiekli nám obom nervy z toho, keď sa deti nedržali úplne pri kraji cesty (teda vždy), keď motoristi jazdili ako nezodpovední blázni bez použitia smeroviek ale zato s rukou na klaksóne (opäť vždy). Navyše na opačnej strane… Dali sme hlavy dohromady a zhodli sa na tom, že “tudy cesta nevede“.
Kárička
Juraj v rámci svojej sebarealizácie niekoľkokrát za deň prekračuje hranice cudzích pozemkov pri hľadaní vhodných nástrojov na výrobu svojich výrobkov. Raz tak opäť snoril u Krevetky na dvore a objavil nevyužitú zánovnú káričku.
Krevetka sa nášmu nápadu prevážať v nej deti od srdca zasmiala a rada nám ju požičala. Stavím sa, že takí exoti, ako sme my, u nej ešte nebývali. Milý Jurko káru do pár minút upravil do “baby friendly úpravy”, teda vystlal kartónom, decká do nej celé šťastné naskákali a my sme ich nadšene rozvážali po okolí.
Vďaka káre sme sa dostali aj na vzdialenejšie miesta, kam by unavené nôžky našich detí nikdy pešo nedorazili. Za dva dni používania káričky sme si v susedstve vytvorili celkom slušný fanklub! Nebolo Thajčana, čo by sa s rehotom nepristavil, nezamával z motorky (ak práve nedržal v oboch rukách nákup a k tomu jedno či viac detí), prípadne si nás neodfotil. Myslím, že s káričkou sme mali veľký potenciál znížiť prevádzkové náklady na minimum, lebo predavači na trhu dávali deťom zadarmo ovocie a ja tuším, že časom by sme z toho vytrieskali oveľa viac. My sme sa však nechali inšpirovať miestnymi, ktorí jazdia na motorkách so sajdkárou.
Naša motorka do sajdkou
Netrvalo nám ani týždeň, čo sme opustili rady hipíkov a zaradili sme sa medzi ostatných normálnych motorizovaných obyvateľov ostrova. Opäť nám pomohol Braňo. Od jeho kamaráta, miestneho Taliana Francesca, sme si na mesiac prenajali modrú motorku so sajdkárou na prepravu akéhokoľvek tovaru alebo ľudí, v našom prípade troch detí.
Skúšobnú jazdu sme absolvovali v predvečer Full Moon Party, keď to na ostrove žije alkoholom a drogami, tak sme sa z bezpečnostných dôvodov držali len v blízkom v okolí. Sme nadšení! Hneď, ako prestane pršať (údajne snáď o tri dni), vyrážame objavovať tajuplné zákutia ostrova. Dovtedy by sme mohli zvládnuť aspoň jeden väčší nákup v supermarkete, lebo už fakt nemáme čo jesť.
Len tak na okraj – Krevetka sa dnes nesmelo zastavila požičať si svoju vlastnú káričku – vraj ju o chvíľu vráti. Tak sme jej ju veľkoryso požičali, veď my už sme motorizovaní! :).
Bezpečnosť jazdy: aj v tomto sme sa prispôsobili miestnym štandardom. Všetci jazdíme bez helmy a pred každým výjazdom sa modlíme, aby sa nám nič nestalo.