Od nášho príchodu na Koh Phangan uplynul už skoro mesiac. Po prvom týždni, keď sme sa tu udomácnili, spojazdnili a prečkali jedny z najvýdatnejších dažďov, aké sme kedy zažili, sme sa rozhodli vydať sa na prieskum ostrova. Tieto miesta sme v priebehu dvoch týždňov navštívili:
Wat Khao Tham – nie je pravý kláštor (píše múdry zdroj na internete), skôr budhistické meditačné centrum, ktoré sme si vybrali z prozaického dôvodu – lebo ho máme najbližšie. Na fotkách pôsobí veľkolepo – príjemná atmosféra západu slnka, naleštené zlaté sochy, krásna príroda navôkol, výhľad široko ďaleko. Realita je takáto: ošarpané neudržiavané budovy, zopár potulných psov a mračná komárov, osamotená pani v miestnej jedálni ako jediná živá osoba okrem nás. Sochy boli, ale dominoval stavebný odpad, kopy prázdnych plechoviek, smeti. “Kedy to tu bude pekné? Mne sa tu nepáči. Poďme preč,” navrhuje Miška len čo zbadala prvú sochu. Pred ďalším nespokojným brblaním nás zachránila len keška, ktorá mala byt skrytá kdesi v areáli a ktorú sme našťastie aj našli. S chrámom, či jeho pozostatkami sme sa rozlúčili chvatne hneď nato, čo Viki na odchode vystrúhala ukážkovú scénu, ktorú si prišiel na vlastnej koži zažiť aj pohoršený budhistický mních. Videl už len mňa s kopajúcou dcérkou pod pazuchou, ako bežím strmhlav dole kopcom. Tento výlet bol z pohľadu detí veľký prepadák.
Vodopád Phaeng Noi – keďže sa ukázalo, že naše deti sú na kultúru a intenzívny úvod do budhizmu ešte príliš malé, rozhodli sme sa spríjemniť si čas výletom na vodopád. Hneď na úvod nás mierne vyplašila ceduľa s anglickým prekladom thajského názvu vodopádu “Phaeng NO Waterfall”, ale usúdili sme, že išlo jednoznačne o preklep a nie výčin frustrovaného turistu. Išlo o celkom náročný výstup po schodoch a horskej strmej cestičke pozdĺž vodopádu. Väčšia polovička našej výpravy časť cesty hore stenala, že už to nezvládne, bojí sa a má hlad. Vyšli sme takmer na vrchol, od pokračovania nás odradili už len strmé šmykľavé skaliská. Na najvyšší vrch ostrova Khao Ra s údajne krásnou vyhliadkou sme si z pochopiteľných dôvodov ísť netrúfli. Unavení pocestní si pred odchodom domov dopriali osviežujúci kúpeľ v ľadovej vode v priehrade na začiatku vodopádu, priamo uprostred národného parku. Aj vytúžená svačinka bola! A všeobecná spokojnosť tiež.
Slony – na ostrov boli dopravené len ako atrakcia pre turistov. My sloniu prácu nepodporujeme, preto sme sa trekov na slonoch nezúčastnili. Prišli sme sa na ne len podívať a Miška ich aj smelo nakŕmila banánmi, ktoré sme zakúpili pri pokladni za premrštenú cenu. Cestou sme strávili celkom asi hodinu a pol, pri slonoch 15 minút.
Po ceste sme sa zastavili pri najstaršom a najvyššom strome na ostrove. Je naozaj gigantický – meria vyše 50 metrov a priemer kmeňa má zhruba 14 metrov a na vážnosti mu pridáva aj niekoľko vlastných domčekov pre duchov. Obzeranie stromu nám spestril okoloidúci pánko na motorke, ktorý tade prevážal opicu na oberanie kokosových orechov. Skoro by som povedala, že deti viac zaujala tá opica než gigantický strom.
V rámci spoznávania ostrova sme boli ešte pri ďalšom vodopáde zvanom Paradise Waterfall, kam som sa vybrala len ja s Miškou na povinnú “photo session” v jej réžii. Ocko s dvojičkami si zatiaľ užívali vodné radovánky na okraji vodopádu.
O niekoľkých ďalších chrámoch, kam sme sa narýchlo zašli pozrieť, sa radšej podrobne zmieňovať nebudem.
Pamiatok a prírodných zaujímavostí je tu neúrekom, len my buď kvôli počasiu trčíme doma (prší), alebo sme kvôli počasiu na pláži (neprší) :).
Pláže – odkedy sme motorizovaní, užívame si možnosť tráviť čas na rôznych plážach. Najčastejšie na Charm Beach, kde náš ocko hráva beach volejbal s partičkou náhodne sa stretnuvších zaujímavých jedincov.
V priľahlom rezorte majú bazén, v ktorom sú vítaní aj prišelci za predpokladu, že si na bare zakúpia nejaké občerstvenie. Fair enough. Užívame si občas teda aj kúpanie v bazéne.
Späť k plážam. Všetky majú svoje čaro, ale našu hitparádu zatiaľ vedie pláž na Haad Yao Beach, kde sme zažili divoko rozbúrené more, široké pláže a veľkú pohodu.
V tesnom závese za ňou je Secret Beach, ktorá už rozhodne bola odtajnená, keďže sa o nej píše vo všetkých sprievodcoch. Na nej sa Miška prvýkrát stretla s vodným živlom tvárou v tvár, keď netrpezlivo vbehla do obrovských vĺn a vzápätí vybehla s plačom a poškriabanou tvárou. Poseidón jej dal zaslúženú príučku za to, že naňho so súrodencami pokrikovala “Ty, ty, ty Hovínko!”:).
Veľmi sa nám páčila pláž v mestečku Chaloklum na severe ostrova, kde sme sa bohužiaľ nekúpali, ale naplno sme si užili vietor, vlny a skvelé výkony kitesurferov. Každá z pláží je niečím zaujímavá a ak nie je verejná, je zväčša uhladená a uprataná, niektoré sú vylepšené romanticky naklonenými kokosovými palmami, hojdačkami či obojím.
Vysvetlivka k plážam. Thajské pláže sú verejné, avšak len po prvý strom, odtiaľ ďalej už patria príslušnému rezortu. Každý, aj najlepší rezort, musí teda strpieť privandrovalcov, neplatiacich hostí, ktorí si zväčša zo slušnosti niečo kúpia v rezortovom bare. Hlavne keď neustále využívajú ich sociálne zariadenia ako napríklad my. Máme aj zopár príhod, keď sme boli z pláže takmer vyvedení. Vyhráva historka, ktorá sa nám prihodila v čase, keď sa Juraj intenzívne učil loziť na kokosové palmy a my sme boli na Phangane ani nie týždeň. Juraj trénoval všade, kde sa dalo. Aj v rezortoch. V tých našich domovských vyvolával skôr pobavené úsmevy, na jednom mieste si ho však majiteľ rezortu takmer stihol odfotiť, aby mal dôkaz o narušiteľovi pre políciu. To bolo hneď potom, čo Juraj z jednej pohraničnej palmy šikovne zhodil štyri kokosy a vyzeralo to, že by ich mohol aj odcudziť. To mal samozrejme v pláne. Nasledovala ostrá výmena názorov a ešte ostrejšie sledovanie každého nášho pohybu. Ja som sa cítila nesvoja, Juraj ani náhodou. Domov sme odišli s prázdnymi rukami a na túto pláž sme sa už nevrátili…
Okrem kultúry, turistiky a športu je treba venovať samostatnú stať aj oslave Vianoc a nového roka. Stačí jedna na oba sviatky, keďže s oslavami sme to nepreháňali. Našim deťom sme vystrojili Vianoce v predtermíne a s požičaným umelým stromčekom v Prahe a tu sme im napriek pôvodným predsavzatiam ďalšiu hru na Ježiška nedopriali. Každý z nich si mohol vybrať jednu hračku, ktorú si nedočkavo na Štedrý deň ráno hneď po prebudení rozbalili.
Slávnostný deň sme si spestrili výletom na kajakoch, kedy rodičia makali a potomkovia celú cestu nespokojne frfľali, že treba pridať. Aspoň teda posádka mojej lode, lebo sme boli pomalší.
Vianočný deň sme zavŕšili grilovačkou na pláži s partičkou známych i neznámych Slovákov, ktorých sa zišlo snáď aj dvadsať. Linecké ani iné pečivo som nepiekla a aj napriek tomu sme si tieto sviatky veľmi užili. Silvestra a nový rok sme oslávili v podobnom minimalistickom duchu. Vianoce, nový rok a týždeň pred aj po ňom sa na ostrove nesú v znamení večierkov od výmyslu sveta: Full Moon Party, Half Moon Party, Jungle Party, Waterfall Party atď. My rebelujeme a sedíme doma a väčšinou ani alkohol nepijeme. Dekadentné!
V podaní našich detí
V kaviarni Nira’s Home Bakery
Miška: Mami, mne sa zdá, že táto čašníčka je kluk.
Ja: Ktorá, Miši? Mne príde, že je len vysoká.
Dobre sa jej zdalo, bol to chlap 🙂
Miškin telefonát s babičkou: “Babi, mama v Thajsku zakázala Vianoce, ale môžeme si každý vybrať jeden darček.”
Je jasné, že moja popularita u svokry zasa o kúsok stúpne…
Vilkove observácie morských živočíchov: Tento krab vyzerá ako môj transformer.
Večerná hygiena
Ja: Vilko, zavolaj prosím ségry, aby si prišli vyčistiť zuby.
Vilko: Zebry, poďte si čistiť zuby!
Téma smrti je u Vikinky veľmi aktuálna:
Ja túto ponožku (rozumej stonožku) vymŕtvim a potom jej vyrobím hrobeček.
Má v tom dievča jasno: Ja to musím ovrátiť (prevrátiť), je to nahuby (naruby).