Roadtrip smer Bangkok – 2. časť

Vyrazili sme z Autthaye s jediným plánom – odísť niekam, kde budeme mať kľud a pohodu a kde zostaneme aspoň týždeň. Ja som od samého začiatku chcela vidieť okolie mestečka Prachuap Khiri Khan, na ktoré ma navnadil blog jednej izraelskej rodiny, na ktorý som narazila pár týždňov pred odchodom do Thajska.

Podľa viacerých zdrojov je táto časť Thajska raj na zemi, ktorý ešte nie je príliš skazený masovým turizmom. V noci pred odchodom som v rámci cestovnej horúčky našla ubytovanie snov – polovicu dvojdomu so záhradou takmer pri vstupe do národného parku Khao Sam Roi Yot.

Nový moderný poschodový dom s 3 spálňami, na thajské pomery fantasticky vybavenou kuchyňou, krásnou vzdušnou terasou, udržiavanou záhradou a s modernou babičkou Suk, obývajúcou druhú polovicu dvojdomu. Dom má z nášho pohľadu jedinú nevýhodu, a to, že je postavený pri celkom frekventovanej a hlučnej hlavnej ceste. Výhod sme však našli oveľa viac – blízkosť národného parku a pláže, záhrada, úžasný výhľad na okolité skaliská, skvelé thajské bistro hneď oproti domu, niekoľkokrát do týždňa trh v blízkom okolí.

Zdieľania domu s pani Suk sme sa trochu obávali, ale ukázalo sa, že obavy nie sú na mieste. Suk vedela obstojne po anglicky, rada sa s nami rozprávala a občas nás prikrmovala miestnymi lahôdkami – ryžou s banánmi pečenými v banánovom liste, sladkými koláčikmi či vlastnoručne grilovanými krevetami a krabmi. Z pôvodne rezervovaných dvoch nocí cez airbnb.com boli nakoniec skoro dva týždne (8-20/2, cena cca 850 THB/noc) a odchádzali sme s ťažkým srdcom len preto, že nás Suk vyhodila, aby mohla ubytovať ďalších hostí 🙂

Náš pôvodný plán len tak vylihovať nám vydržal presne dva dni, keď sme sa potĺkali po dome, záhrade a najbližšej pláži s očarujúcim výhľadom na blízke ostrovy a gýčovo romantickým západom slnka.

Čakanie na najbližšiu akciu nám spestril jeden z mnohých túlavých psov, ktorých sme až doteraz považovali za celkom neškodných. Tento sa rozhodol, že chňapne okoloidúceho a nič netušiaceho Juraja do stehna na jeho výprave za kávou. Pes vraj vyzeral, že ho samého prekvapilo, čoho je schopný. Pred prvým výletom hlava rodiny otestovala najbližšie zdravotnícke zariadenie, kam si zašiel na očkovanie proti besnote. Nemocnicu v Pranburi Juraj vyhodnotil pozitívne, personál bol príjemný a  ešte k tomu sa vedel dohovoriť po anglicky.

Ako prvú výletnú destináciu sne si vybrali všetkými dostupnými zdrojmi jednohlasne odporúčanú jaskyňu Phraya Nakhon, do ktorej sa údajne cez vysoký kopec vyškriabu len tí fyzicky najzdatnejší jedinci a ostatní si majú zaplatiť u dobre organizovaného gangu odvoz motorovým člnom.

My sme sa rozhodli, že sme dostatočne fyzicky zdatní a podrobili sme naše deti “ukrutne náročnej” 1,5 kilometrovej túre po betónových schodíkoch a širokých obrubníkoch, ktorá nás doviedla na pláž, odkiaľ začína samotný výstup do jaskyne – ten už naozaj náročný bol. Aj tento sme zvládli bez väčších problémov a odmenou nám bola rozľahlá jaskyňa, ktorá nie je klasickou jaskyňou v našom ponímaní. Je otvorená vďaka tomu, že sa časť stropu kedysi prepadla a vytvorila tak akýsi most, cez ktorý do priestoru prenikajú lúče denného svetla a vytvárajú prekrásne svetelné efekty.

Nikde žiadne chodníčky, z ktorých nesmiete zísť, žiadne výstrahy, že je zakázané dotýkať sa prírodných úkazov. Všetky stalaktity, stalagmity aj stalagnáty sme si poriadne obchytkali, motali sme sa všade tak, ako sa nám chcelo. No a čo by to bolo za jaskyňu, keby v nej nestál pamätník niektorému z kráľov! V tejto jeden stojí, lebo jaskyňu navštívili hneď niekoľkí králi vrátane Bhumibola, a práve preto sa stala pre Thajčanov takmer pútnickým miestom.

Pochodili sme všetky zákutia jaskyne, postavili sme niekoľko snehuliakov z kamenia a vybrali sa na zaslúžený obed a odpočinok na pláži Laem Sala patriacej do národného parku.

Jedným z dôvodov, prečo sme si vybrali provinciu Prachuap Khiri Khan, je národný park Kui Buri, v ktorom žije vo voľnom výbehu vo svojom prirodzenom prostredí približne 250-300 slonov. Park je otvorený pre návštevníkov len v čase 14:00 – 18:00 a vstup je možný len so sprievodcom, na džípe so šoférom, z ktorého nemôžete vystupovať.

Sprievodcovia medzi sebou komunikujú vysielačkami a dávajú si navzájom vedieť, akonáhle niektorý z nich naďabí na slony, aby sa tam obratom dovalil čo najväčší počet džípov plných zvedavých turistov. My sme mali v pláne doraziť po tretej, ale nevydalo. Celá cesta bola tak nešťastne označená, že sme zablúdili na obrovskú ananásovú plantáž, z ktorej sme sa skoro hodinu nevedeli vymotať. Naša navigácia nás v tom ešte podporovala a sľubovala nám, že aj po poľných cestách sa k slonom bez problémov dostaneme. No nedostali. Na miesto určenia sme dorazili po pol piatej a deti boli z dvojhodinového vysedávania v aute totálne otrávené, takže pobyt na korbe džípu im na dobrej nálade rozhodne nepridal. To, že sme prišli v čase, keď sa väčšina džípov vracala naspäť, sa ukázalo ako výhoda. Po chvíľke čakania kúsok od nás ležérnym krokom prechádzalo stádo asi 10 slonov s dvoma mláďatami.

Videli sme ešte dve menšie skupiny pri večernom kúpeli. Detské očakávania celkom naplnené neboli, naše áno. A niečo málo vyše hodiny v parku, keď sme museli stáť na korbe džípu a byť ticho, sa ukázalo byť tak akurát. Jediné, čo som nepochopila, je úloha sprievodcov. Ak je to len fyzicky sprevádzať skupinu na džípe, je to v poriadku. Ak je to návštevníkov obohatiť o informácie a zaujímavosti, ktoré sami na internete nenájdu, tak naša sprievodkyňa zlyhala na celej čiare. Pani bola sympatická, ale po anglicky vedela povedať  “look here, elephant, elephant baby, be quiet”.

Ďalší výlet o pár dní bol opäť do jaskyne, tentoraz do jaskyne Kaeo. Sem očividne priveľa turistov nezavíta.  Opäť, funguje to úplne inak než u nás: pri vstupe do národného parku sme si zaplatili vstupné pre cudzincov (len pre informáciu: vstupné pre cudzincov do všetkých národných parkov je 5x vyššie než vstupne pre Thajčanov), vo vedľajšom stánku sme si zapožičali 3 čelovky pre deti a vyzbrojení jednou ďalšou baterkou, mobilom a foťákom sme bez akýchkoľvek inštrukcií boli ponechaní vlastnému osudu.

Prechádzka vybetónovanými chodníčkami v doprovode sprievodcu sa nekonala. Nikde žiadny zákaz dotýkať sa či nebodaj čokoľvek odlamovať a odnášať preč. Až na pár rebríkov a ohradených priepastí bola táto jaskyňa ponechaná v naturálnom stave. Chodníčky boli vyšliapané speleológmi a predchádzajúcimi návštevníkmi a správna trasa označená šipkami. Niektoré úseky boli veľmi náročné na zdolanie, koordinácia s troma deťmi nám dala zabrať, párkrát sme detičky museli prenášať po jednom, aby sa im nič nestalo. Deťom sa v jaskyni páčilo, ale ich nadšenie vydržalo prvých pár minút, potom už sme len naprávali čelovky a hľadali netopiere.

Pre mňa bola táto jaskyňa neopísateľným zážitkom! Fascinovalo ma, že sme v nej mohli byť celkom sami, že sme sa mohli, či vlastne museli, dotýkať všetkých tých fantastických tisíce rokov starých útvarov a bavilo ma aj to napätie. Na otázku, či by si ten oficier na vstupe na konci šichty všimol, že sme sa nevrátili a či by s tým aj niečo robil, sme si odpovedať nevedeli.

Zbytok dňa sme strávili na pláži Sam Phraya, patriacej do národného parku, aby sme využili zakúpené vstupné (optimalizácia nákladov, ako inak). Radšej nebudem rozvádzať to, že pláž bola síce krásna, ale najprv sme strávili hodinu odpratávaním bordelu, aby sme na nej vôbec mohli bez obáv polihovať.

Ani vo sne sme nečakali, že necelé dva týždne budú doslova nabité zážitkami. Takto sme zažili napríklad hinduistický festival priamo za našimi oknami. Trval 12 hodín a bola to nonstop zmes hudby, tanca a hovoreného slova, ktoré sme identifikovali ako modlitby. Všetko pri provizórne vystavanom oltári na trávnatom pozemku, osvetlenom blikajúcimi svetelnými tyčami. Od Suk sme sa dozvedeli len toľko, že je to každoročná akcia, ktorá jej pekne lezie na nervy a do polnoci, kým ten kravál neskončí, nevie zaspať.

My sme uložili deti a na chvíľku sme sa slušne odetí vybrali akciu pozorovať. Zatiaľ čo my dvaja sme hľadeli s otvorenými ústami úplne na všetko a nasávali fantastickú atmosféru, slávnostne oblečení účastníci pôsobili relatívne znudene. Asi ako u nás na bohoslužbe v kostole – neustále si niečo šepkali, postrkovali sa a vďaka tomu, že sa fesťák konal vonku, si podaktorí pripaľovali jednu cigaretu od druhej.

O tom, že naše deti sa hneď po príchode do Thajska zaľúbili do všadeprítomných “gekoníčkov”, som už myslím niekde písala. Na terase u pani Suk bol nevítaným hosťom veľký gekon v angličtine zvaný “tokay gecko“. Nevadil by jej, keby celé noci neškriekal “tukeeee, tukeeee”. Pre nás zaujímavosť, pre pani Suk nepríjemný spolubývajúci, s ktorým sa bála spraviť krátky proces – chytiť ho a odniesť do lesa. Tak jej pomohol Juraj, ktorý sa s deťmi vybral “tukeho” uloviť. Aj sa podarilo! Odmenou nám boli tiché noci a veľká vďačnosť nasej domácej :).

Cez cestu od domu sme mali open air bistro, v ktorom sme boli pečení varení a ochotné panie nám varili jedlá priamo na mieru. A keď sme mali plné zuby “reštauračného” stravovania, nažhavili sme gril a opekali mäská a užívali si večer na záhrade, až kým nás komáre nevyhnali.

Za zmienku isto stojí aj Tesco Lotus v Pranburi, v ktorom sme okrem nákupov strávili niekoľko hodín v detskom kútiku, kde sa naše deti venovali zábave podľa svojho gusta, ja som si čítala a Juraj bol väčšinou v nemocnici na očkovaní proti besnote.

Toľko v skratke nás pobyt v Sam Roi Yot. Ďalšia zastávka nás mala priblížiť k Bangkoku – vedeli sme, že sa poberieme smerom k letoviskám Hua Hin alebo Cha-Am, kam cez víkendy chodia relaxovať zámožnejší obyvatelia hlavného mesta. Hua Hin nás odradil už pri prejazde svojimi obrovskými hotelovými panelákmi, a čo si budeme hovoriť, hlavne cenami za ubytovanie. S veľkou nádejou sme sa teda vybrali ďalej, do menšieho mestečka Cha-Am, v ktorom svoje dovolenky s obľubou trávia Thajčania. Hotelíky a rezorty natlačené jeden na druhom, rušné ulice, pláž oddelená od zvyšku mesta frekventovanou cestou.

Takto sme si našu “dovolenku” pri mori rozhodne nepredstavovali. Až si Juraj všimol opakujúce sa návestia vedúce k Eurasia resort, podľa fotiek elegantnému miestu s dvoma bazénmi s úžasným výhľadom na more, v realite k schátranému a ľudoprázdnemu miestu (znudený personál, ktorý nevedel po anglicky, nepočítam). Za cenu 1500 THB za noc (ako vždy, vyjednával Juraj) sme mali štvorlôžkovú izbu s raňajkami.

Okrem nás trávil v tomto letovisku niekoľko dní aj francúzsky starší pár.  Inak nikto. Tu sme oddychovali presne 6 nocí (20 – 27/2). Okrem dvoch výletov do neďalekých parkov sme dni trávili hlavne pri bazéne.

Párkrát sme zavítali aj na pláž do Cha-Am, kde sme našimi troma blonďatými deťmi zakaždým vzbudili rozruch medzi davmi miestnych…

Na túto reštauráciu sme naďabili celkom náhodou a na tých pár dní sme sa tam stali štamgastmi. Pani kuchárky našim deťom dokonca uvarili cestoviny s kečupom!

Od tohto týždňa sme nič okrem odpočinku neočakávali, a presne to sme aj dostali. Načerpali sme sily a energiu na poslednú fázu nášho výletu – pobyt v Bangkoku.

V podaní našich detí

Vikinkina úvaha, opäť o smrti: Mami, a prečo sú niektoré medúzy živé a niektoré neživé, keď nie sú živé?