Štvrtého septembra 2013 som v pôrodnici U Apolináře pobývala už ôsmy týždeň, pretože hrozilo, že sa naše dvojičky narodia predčasne. S rastúcim bruchom do gigantických rozmerov ma čoraz viac mrzelo, že dvojičky nebudú mať na pamiatku žiadnu krásnu fotku, keď boli v bruš(is)ku. Takú tú, kde šťastná nastávajúca matka ladne pózuje zabalená do záclony, decentne maskujúcej pár kíl navyše a odhaľujúcej len to, čo treba. Čo oni, štvalo ma, že ja nebudem mať pamiatku na to, aká som bola v tehotestve krásna! Len samé fotky v nemocničnom mundúre, pozostávajúcom z vyťahaných kockovaných nohavíc prípadne legín a nadrozmerného trička, s posteľou na kolieskach a stojanom na infúziu v pozadí. Spolubývajúca Stáňa, budúca dvojmatka rovnako ako ja a amatérska fotografka zároveň, sa ponúkla, že ak tam Juraj nechá foťák, tak zajtra mi nafotí parádne fotky v negližé. Negližé v tomto prípade pozostávalo z málo využívaných a ešte relatívne reprezentatívne vyzerajúcich čiernych nohavičiek a čiernej podprsenky veľkosti 75H(!), ktorá sa mi bolestivo zarezávala všade, kde sa nemala.
Fotenie “zajtra” sa nekonalo. “Zajtra”, presnejšie hodinku po polnoci dňa 5.9.2013 už boli Vikinka a Vilko (v tomto poradí) na svete. Nejdem sa rozpisovať o detailoch a všetkých krásnych momentoch, ktoré sme spolu za tých päť rokov zažili. Bolo ich plno – tých pozitívnych a euforických a aj tých menej euforických :D. Dôležité v tomto momente je to, že sme oslávili ich v poradí už piate narodeniny.
V deň narodenín si ocko Juraj zobral deň voľna z práce a v stanovený čas sme niesli do škôlky dve torty, aby naše deti tento veľký deň mohli osláviť v spoločnosti spolužiakov. Cesta do škôlky trvá cca 5 minút pešo a už v jej polovici bol krém z mascarpone roztečený tak, že vrchné poschodie torty povážlivo balancovalo na tom spodnom a jahody a lentilky sa pomaly ale isto po jednej kĺzali dole do krabice. Našťastie to oslávencom ani ostatným juniorom nevadilo a na torte si pochutnali. Obidve sa do poslednej omrvinky zjedli – predsa len, domáce koláče a torty sú v Singapure celkom neobvyklé, tu na nejaké vypekanie ľudia nemajú čas.
My sme v oslave pokračovali takto:
1. Všetky tri deti sme ihneď po oslave na ich vlastnú žiadosť vyzdvihli zo škôlky.
2. Dali sme si obed v reštaurácii.
3. Strávili sme hodinu v hračkárstve, kde si oslávenci vybrali hračky podľa svojich aktuálnych potrieb – Vikinka Barbie s blonďato-ružovými vlasmi a Vilko červený autobus, lebo je mu smutno za tým jeho starým, ktorý zostal v krabici v Prahe.
4. Strávili sme dve hodiny v preplnenej herničke, odkiaľ sme sa vyčerpaní odpotácali domov.
Tým sa narodeninová eufória zďaleka neskončila. Babička Alenka deťom na diaľku kúpila ďalšie darčeky, čo v praxi znamenalo ešte jeden, tentokrát takmer dvojhodinový pobyt v hračkárstve. Nedivím sa im, mne by sa tiež z toľkých možností úplne motala hlava. Naša minimalistická domácnosť sa rozrástla o skriňu s oblečením na Barbínu (Viki), strašidelného transformera (Vilko), ktorého som ani s pomocou podrobného návodu nezvládla preskladať na stíhačku a Lego Friends (Miška: Huráááá, konečne mám aj ja darček!).
V Singapure sa oslavuje vo veľkom. Mnohé deti oslavujú v herniach, akvaparkoch, v ZOO, za prítomnosti kúzelníkov či pod taktovkou animátorov. Naša oslava bola taká obyčajná, ale napriek tomu mi jej plánovanie a príprava dali zabrať viac ako organizácia vlastnej svadby. Oslávenci si stanovili zoznam pozvaných hostí a všetky naše pokusy pozvať niekoho ďalšieho nekompromisne odmietali, s pomocou event manažérky Mišky sme vypracovali slávnostné menu, pripravili program, aby sme mohli v spoločenskej miestnosti našej rezidencie privítať asi 15 detí a ich rodičov. Ohučaní, upatlaní, spotení a spokojní sme minulú sobotu druhý a poslednýkrát oslávili prvú päťročnicu našich “mimiňákov” (už ich tak nevoláme), ktorí sa z ničoho nič zmenili na úplných dospelákov.
Poňatím našich osláv sme mierne narušili a porušili zabehnuté miestne tradície. Tu oslávenci dávajú ostatným deťom “goodie bags” – taštičky s výslužkou, ktorá obyčajne pozostáva z niekoľkých lacných plastových drobností zakúpených v dvojdolárovom obchode a nekvalitných cukroviniek prapodivných tvarov a neznámeho zloženia a pôvodu. Za tých osem mesiacov sa nám nazbieralo a rôzne po byte sa povaľuje toľko nepotrebných harabúrd a vyhodila som toľko sladkostí, ktoré by som sa bála zjesť, že už to ani nepočítam. Ostatné deti týmto žijú zhruba od svojich dvoch rokov, takže buď už majú úplne všetko, alebo obsah taštičiek ihneď po obdržaní nemilosrdne putuje do smetiaka. A tohto sa odmietam zúčastňovať – nechcem plytvať časom, energiou, peniazmi a plastom. Deti súhlasili, že goodie bagy nedávame. A tie miestne deti, ktoré nám v škôlke ihneď prehrabávali tašky a hľadali svoje výslužky, prekvapivo kľudne reagovali na moje vysvetlenie, že my pochádzame z krajiny, kde darčeky dostávajú oslávenci a nie naopak. Na oslave č. 2 už od nás nikto radšej nič nečakal :D.
Kamarátka Gabby po párty veľmi trefne podotkla, že náš pokus o minimalistickú domácnosť sa touto oslavou oficiálne skončil :D. Singapurčania totiž nerozumejú pojmu malý darček. Sme teda bohatší o troch ďalších transformerov, barbínu aj s chlapom, niekoľko krásnych knižiek, spoločenských hier a kusov oblečenia a plno ďalších vecí, ktorým ešte u nás musíme nájsť miesto…
Ja týmto úplne oficiálne ďakujem Janke, Niki a Gabby za psychickú, fyzickú aj materiálnu podporu – skrátka popožičiavali, čo sa dalo a pomohli nám to všetko vyzdobiť, prichystať a po párty zasa spratať!
A nám všetkým do ďalšej päťročnice prajem všetko najlepšie!
Čo na to deti?
Vilko: “Mama, mohla by si začať chodiť do práce a ocko by s nami mohol zostať doma namiesto teba? Ty nevieš poskladať žiadneho transformera.”
Skúšala som – mám na to očitých svedkov. Návod pozostával z 30 zdanlivo jednoduchých krokov. Prvýkrát som sa zasekla na bode č. 3, druhýkrát som došla do polovice a ďalej to už nešlo. Zlatá Ikea – za ten čas, ktorý som strávila transformáciou transformera, by som mala jednou rukou zloženú vstavanú skriňu.
Viki a Vilko svorne: “Tá torta mi vôbec nechutí.” “Ani mne nechutí. Mala si upiecť presne takú istú, aká bola v škôlke. Iba lentilky sú dobré.”
Reklamácii nerozumiem, dospelým vrátane mňa chutila. Nevďačníci jedni! Pohrávam sa s myšlienkou, že nabudúce sa im pomstím a kúpim nejakú tortu s obrázkom zo seriálu v cukrárni. Lebo tie sa im síce páčia, ale väčšinou zo škôlky prídu s tým, že torta bola bléééé a nepridali si. Takže torty by im úplne rovnako nechutili, len ja by som to mala úplne bez práce :D.
