Khao Sok, tak sme ťa konečne videli!

Návštevu národného parku Khao Sok sme mali v itinerári už pri našej ceste po Thajsku pred takmer dvoma rokmi. Len vyššia moc zasiahla a poslala nás vtedy inde. Po mesiaci strávenom na ostrove Phangan sme sa mali zastaviť na pár dní v Khao Soku a odtiaľ voľne pokračovať v cestovaní na sever. Z ostrova sme namiesto toho doslova utekali pred nekončiacim lejakom a záplavami čo najďalej na sever, do Chiang Mai.

Continue reading “Khao Sok, tak sme ťa konečne videli!”

Ako som sa stala skautskou vedúcou

Po necelom polroku pobytu v Singapure som začala hľadať spôsoby, ako by sme sa celá rodina mohli zoznámiť s novými ľuďmi a integrovať sa do nejakej komunity. Tým, že nechodím do práce, sa môj sociálny život obmedzuje na stretnutia s mamičkami z našej rezidencie, prípadne s rodičmi (vlastne častejšie s pomocníčkami), ktorí chodia po deti do škôlky hneď po obede tak ako ja. To znamená, že si s nimi vymením pár viet na dvore v škôlke. Ak vôbec. Zopár pokusov pozvať niekoho na návštevu vyšlo a zopár zostalo bez odozvy. Ľudia tu skrátka žijú svoj život, do ktorého len veľmi ťažko púšťajú niekoho nového. Continue reading “Ako som sa stala skautskou vedúcou”

Prvá päťročnica je za nami!

Štvrtého septembra 2013 som v pôrodnici U Apolináře pobývala už ôsmy týždeň, pretože hrozilo, že sa naše dvojičky narodia predčasne. S rastúcim bruchom do gigantických rozmerov ma čoraz viac mrzelo, že dvojičky nebudú mať  na pamiatku žiadnu krásnu fotku, keď boli v bruš(is)ku. Takú tú, kde šťastná nastávajúca matka ladne pózuje zabalená do záclony, decentne maskujúcej pár kíl navyše a odhaľujúcej len to, čo treba. Čo oni, štvalo ma, že ja nebudem mať pamiatku na to, aká som bola v tehotestve krásna! Len samé fotky v nemocničnom mundúre, pozostávajúcom z vyťahaných kockovaných nohavíc prípadne legín a nadrozmerného trička, s posteľou na kolieskach a stojanom na infúziu v pozadí. Spolubývajúca Stáňa, budúca dvojmatka rovnako ako ja a amatérska fotografka zároveň, sa ponúkla, že ak tam Juraj nechá foťák, tak zajtra mi nafotí parádne fotky v negližé. Negližé v tomto prípade pozostávalo z málo využívaných a ešte relatívne reprezentatívne vyzerajúcich čiernych nohavičiek a čiernej podprsenky veľkosti 75H(!), ktorá sa mi bolestivo zarezávala všade, kde sa nemala. Continue reading “Prvá päťročnica je za nami!”

Karavan smrti

Kedysi dávno, tak dávno, že si ani jeden nevieme presne spomenúť, v ktorom roku sa to odohralo (pravdepodobne v roku pána 2007), sme sa s Jurajom vybrali na letný roadtrip do Toskánska. Chceli sme dva týždne cestovať, spoznávať a ochutnávať miestnu históriu, kultúru a špeciality. A bývať v kadejakých príjemných penziónikoch s rodinnou atmosférou, ktoré by sme si vždy úplne ľahko našli niekde cestou. Kamaráti, ktorých sme s touto ideou oboznámili, nám ponúkli, aby sme si pre istotu zobrali aj ich stan. Keď sme balili do kufra auta stan, prihodili sme aj karimatky a spacáky, na ktoré sa už nejakú dobu v pivnici prášilo. Len tak pre istotu, nebudeme ich potrebovať, hovorili sme si. Naivky! Mladí, nerozvážni a bezdetní. Nedošlo nám, že polovica júla je leto a v lete je sezóna v plnom prúde a celá Európa má letné prázdniny. A minimálne polovica z prázdninujúcich Európanov sa to leto vybrala do Toskánska! Continue reading “Karavan smrti”

Dobrodružstvo na Borneu – časť prvá

Destinácií, kam by sme zo Singapuru mohli odletieť niektorou z nízkonákladoviek, je toľko, že treba mať jasne stanovené kritériá výberu. Tie naše sú nasledovné: vyhýbame sa obdobiu dažďov, tornád a iných zverejňovaných a pre turistu nie veľmi príjemných prírodných javov, hľadáme miesta, ktoré ešte nie sú úplne zničené masovým turizmom, chceme využiť aspoň jeden štátny sviatok a víkend,  nesmie sa tam cestovať dlhšie než štyri hodiny a letenka musí byť za ľudovú cenu. Toto leto všetky naše kritériá splnilo Borneo.

Continue reading “Dobrodružstvo na Borneu – časť prvá”

Nech žije kráľ! V juhovýchodnej Ázii kraľuje DURIAN.

V durianovom kráľovstve

O jedle sa chystám písať už dlhšie, len som nevedela, kde začať. Tak začínam kráľom. Kráľom, ktorý má zákaz vstupu do všetkých verejných priestranstiev a dopravných prostriedkov naprieč juhovýchodnou Áziou. Toho kráľa je totiž cítiť na kilometer, skoro doslova. Jeho vôňa, ak sa ten smrad tak dá nazvať, je neznesiteľne výrazná a slovami len ťažko popísateľná. V súťaži o najväčší odór by s ním obstáli snáď len spotené nohy, práve vytiahnuté po celodennej túre z tenisiek. Bez ponožiek. Aj to len niektorých vybraných jedincov, medzi ktorých ja rozhodne nepatrím. Moje nohy sú v pohode, aj keby som si ich týždeň neumývala. Ale viete, aký puch myslím, že? Taký, ako keď po návšteve treba umývať dlážku a tepovať koberce, lebo za sebou zanechala nevyvetrateľné stopy. Continue reading “Nech žije kráľ! V juhovýchodnej Ázii kraľuje DURIAN.”

Skončil ramadán – vo víre osláv a vo víre vlastných myšlienok

Je to tak! Posledný zhruba mesiac sa u nás niesol v znamení osláv. Za necelé štyri týždne sme na naše pomery nečakane hýrili – absolvovali sme celkom päť osláv – z toho dve narodeninové detí do 6 rokov, jednu grilovačku u Jurajovho kolegu, ktorý sa sťahuje do Indonézie a dvakrát sme oslavovali koniec moslimského mesačného pôstu ramadánu.  Continue reading “Skončil ramadán – vo víre osláv a vo víre vlastných myšlienok”